Bratríci

Obdobie jiskrovcov či bratríkov v Novohrade nevieme časovo a priestorovo presne lokalizovať. Novšia regionálna literatúra tomuto problému nevenuje pozornosť, údaje zo staršej vzájomne nesúhlasia a aj najnovšia maďarská regionálna historiografia trpí na niektoré základné nepresnosti. Chýbajú predovšetkým doklady o násilnom vojenskom obsadení Novohradu. Dvorný dejepisec kráľa Mateja Antonio Bonfini o českých bratríkoch v hornom Uhorsku píše že ,,Stavali malé opevnenia tzv. hradiská, do ktorých umiestnili posádky a potom z nich robili výpady do blízkeho i vzdialenejšieho okolia. Zabíjaním, rabovaním a podpaľovaním všetky miesta zničili. Okrem Jiskru a Talafúsa mala táto násilná banda ešte ďaľších dvoch vodcov, ktorí nosili titul kapitána. Nazývali sa Komorowski a Valgatha. Ján Huňady postavil spoľahlivé vojenské oddiely a tiahol  proti Jiskrovi. V ťažkých bojoch napadol strážne jednotky pri rieke Ipeľ a prinútili ich vzdať sa". Od roku 1433 bratríci uskutočňovali len jednotlivé výpady a obsadzovali jednotlivé čiastky územia, ďalšie vojny husitské a obsadenia územia r. 1451-1460 známe nám z bojov Jiskrových vojsk pri Lučenci a jeho okolí spôsobili veľa škôd na životoch a majetku, ale najmä v naboženskom živote. Ján Jiskra z Brandýsa ovládol v polovici 15. storočia všetky strategické, kľúčové hrady a mestá v Novohrade ako Halič, Ozdín, Zagyva, Šalgov, Fiľakovo (november 1440) Sečany, Lučenec (1442) a iné. Príchodom Husitov na Slovensko, nastal obecne aj kultúrne nový život. Rozširovali sa mestá, zakladali nové obce, stavali sa nové hrady, pevnosti, kostoly, veže. Českí bratríci priniesli do kraja myšlienky reformácie,vykladali ľudu ideológiu husitizmu a dávali im čítať protináboženské knihy. Náboženstvo husitov zdôrazňujúce slová Písma svätého, so vzácnym podkladom Kralickej Biblie, stalo sa základom dorozumievacej reči ľudí. Nemecký protestantizmus, ktorý prišiel na Slovensko najmä s banskou kolonizáciou, ostal krajovo uzavretý a zároveň bol viac pre príslušníkov nemeckej reformácie a kultúry. Napriek tomu osady v bližšom, či vzdialenejšom okolí, sa stali domovom husitského hlásaného slova a bojovej piesne „ Kdož jsou Boží bojovníci“. Názvy dedín dodnes majú pôvod práve v tejto dobe a úzko súvisia s husitským hnutím i s bojmi za neskoršiu reformáciu – Lukovištia, České Brezovo, Kalinovo, Štítnik, Uderiná. Založili ich husiti, alebo ich potomkovia a dodnes sa v cirkevných matrikách vyskytujú typicky české mená. Ale vráťme sa do týchto pohnutých čias trošku konkrétnejšie. V roku 1450 vládol v hornej krajine Uhorska český veľmož a kapitán Ján Jiskra z Brandýsa. Ovládal mnoho hradov,pevností, miest i obcí. Jeho slovo malo vladársku moc a všemožne bojoval proti panovníkovi, vierolomnému Žigmundovi, no zároveň aj proti uhorskému gubernátorovi Jánovi Huňadymu (správcovi krajiny, v čase neplnoletosti Ladislava Pohrobka). Desaťročná vláda Jiskru (1441-1451) vytvorila hraničnú čiaru medzi horným Uhorskom a južnými krajmi dolného Uhorska. Práve v dolnom Uhorsku stál oproti Jiskrovi Ján Huňady. Okrem Poltára boli na tejto hraničnej čiare Hronský Beňadik, Zvolen, Uderiná, Ozdín, Kalinovo, České Brezovo, Rimavská Baňa, Jelšava, Štítnik, Slavošovce, Moldava. V blízkosti tejto pomyselnej hranice, ktorá delila Uhorsko na evanjelikov hovoriacich slovenskými nárečiami a katolíkov, či kalvínov, hovoriacich po maďarsky, zhromažďovali obaja protivníci vojsko a upevňovali pozície v mestách i obciach, kláštoroch, či iných strategických bodoch. Striedavo sa v potýčkach darilo, raz jednému, raz druhému, ale rozhodujúcim zlomovým bodom bola bitka pri Lučenci 7.septembra 1451, ktorú aj napriek presile vojsk nevyhral Huňady, ale vojensky prefíkanejší Ján Jiskra.Počas husitskej okupácie mali husiti spoločný cintorín v Poltári zahŕňajúci obce České Brezovo, Slaná Lehota a Zelené.Poltár má pravdepodobne meno tiež z týchto čias. Bitka pri Lučenci sa odohrala približne v polovici rozloženého bojového územia,teda v polovici husitského tálu. Keď sa Ladislav Pohrobok ujal sám vlády, dlho nekraľoval,lebo umrel. Nasledujúci panovník Matej Korvín, syn Jána Huňadyho bol jeden z posledných panovníkov, pred dlhoročnou vládou katolíckych Habsburgovcov.Po jeho nástupe na uhorský trón /1458/ nadišli časy, keď sa kráľ pustil do cieľavedomého potierania rozptýlených skupín bratríkov. Za dvadsaťosem rokov táto bezbožná horda svojim plienením premenila celé okolie na neznesiteľné. Okrem kráľa Mateja sa nenašiel nikto, kto by krajinu od tejto pliagy očistil. Vojna bola krutá a ťažká,ani päť rokov skoro nestačilo na jej ukončenie. Po obsadení Paty sa púšťa do obliehania ďaľších hradov /Sajónémeti a Sajófő/ potom obsadí Balašské Ďarmoty a o niekoľko mesiacov ďaľšie tri opevnenia Gemer, Drienčany a Ozdín. Zostali ešte aj iné, ktoré onedlho tiež oslobodí /Rimavská Seč, Širkovce, Zagyva, Šalgov a iné/. Paradoxom doby bol fakt, že naverboval do svojich služieb samotného Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý svojho času českých žoldnierov na stredné a východné Slovensko najal a doviedol. Aj s jeho pomocou kráľovské vojská systematicky prepadávali a ničili bratrícke tábory. Niektoré z týchto akcií sa odohrávali aj v širšom okolí Fiľakova. Bratrícke vojská boli povestné nielen používaním strelných zbraní, improvizovaných opevnení, českej reči zrozumiteľnej v hornom Uhorsku a modernej a vtedy neobvyklej vojenskej taktiky, ale aj mimoriadnou mobilitou /doboví pohoniči, vojenskí vozataji/. V Uhorsku si s nimi nevedeli desiatky rokov vojensky poradiť. Veľmi pravdepodobné je, že v Novohrade bratríci vojenskou mocou obsadili kostoly a pretvorili ich na dočasnú pevnosť. V bratríckych táboroch sa dodržiavali táboritské tradície, spoločne si rozdeľovali korisť, veliteľov si volili podľa udatnosti. Vo svojom okolí šírili husitské myšlienky. Posledné zvyšky bratríkov zlikvidoval kráľ Matej Korvín 30. januára 1467 dobytím poľného tábora pri Veľkých Kostoľanoch. Vodcov dal obesiť, ostatným ponúkol službu vo svojom čiernom vojsku. Porážkou bratríkov kráľom Matejom a ich odchodom z Novohradu, zaniká aj ich vierovyznanie - husitská viera českých bratríkov.

Mocsári v monografii Novohradu (1826) uvádza bojovú pieseň Jiskrových vojsk v Novohrade (táto pieseň bola prevzatá aj do Kollárových Spievaniek):

„Vzhúru Čechy poďme směle, na hrdého nepřítele, vzhúru bratři do boje.
  Pán volá bojovníky, na úhlavní protivníky, pojďme dobít pokoje...“