Štefan Koháry II.
V zložitých pomeroch 17. a 18. storočia sa na území dnešného Slovenska dokázalo úspešne a dlhodobo uplatniť len málo šlachtických rodín. Jednou z nich boli Koháryovci. Medzi príslušníkmi tejto bohatej vojenskej rodiny osobitne vynikol Štefan Koháry II., ktorý viackrát odmietol zradiť cisára, za čo sa mu Habsburgovci bohato odmenili. 
Narodil sa 11.marca 1649 neďaleko Krupiny na hrade Čabraď, ktorý bol ich rodovým majetkom, ako najstaršie dieťa Štefana Koháryho a dcéry baróna Imricha Balassu - Judity. Od mladi bol nezvyčajne usilovný a vytrvalý a prejavovala sa u neho aj vlastnosť typická pre všetkých Koháryovcov, mimoriadna náboženská horlivosť. Už jeho otec si v tomto ohľade počínal často až príliš kruto, keď vyháňal zo svojich majetkov protestantských kňazov a zaberal ich kostoly pre katolíkov. Zvyčajné detské zábavky malého Štefana nelákali, no už ako dieťa boli jeho slabosťou pekne zdobené zbrane, s ktorými sa dokázal hrať celé hodiny. Ešte väčšou vášnou sa mu však postupne stali knihy,medzi ktorými trávil doslova celé dni. Práve táto jeho záľuba ovplyvnila rozhodnutie rodiny, ktorá mu určila cirkevnú dráhu. Najprv sa vzdelával doma, neskôr v jezuitskom kolégiu v Trnave a potom prešiel na univerzitu vo Viedni, kde sa venoval štúdiu filozofie a teológie. Z tohto obdobia sa pre neho stalo najsilnejším zážitkom stretnutie so slávnym protitureckým bojovníkom Mikulášom Zrínskym. Na rozhovor s ním spomínal celý život. Študentské roky Štefana Koháryho sa odohrávali v čase, keď južné Slovensko neustále napádali turecké oddiely. Jeho otec, kapitán veľmi dôležitých stredoslovenských banských miest, podmaršal a veliteľ Fiľakovského hradu, padol v bitke pri Leviciach, keď sa usiloval zastaviť útok jednotiek ostrihomského pašu Hadima Aliho. Táto udalosť Štefana natrvalo poznačila a spôsobila, že sa jeho život uberal iným smerom, než plánovala rodina. Začaté štúdium však ukončil a získal titul doktora filozofie. Pri záverečnej skúške a obhajobe doktorskej práce bol dokonca prítomný samotný cisár Leopold I., ktorý talentovanému mladíkovi venoval zlatú reťaz. Aj keď sa pôvodne počítalo s tým, že nastúpi na cirkevnú dráhu, bitka pri Leviciach roku 1664 všetko zmenila. Po úspešnej obhajobe všetkých šokoval,keď požiadal cisára, aby mu potvrdil hodnosť kapitána Fiľakovskej pevnosti. Po krátkom váhaní mu Leopold vyhovel a Štefan sa zo všetkých síl snažil dokázať, že dôveru nedostal nadarmo. Fiľakovo bolo v tom čase dôležitým oporným bodom protitureckej obrany a mladý doktor filozofie sa hneď po svojom príchode dostal medzi drsných a bezcitných žoldnierov. Musel sa preto aj on sám naučiť vojenskej tvrdosti, prísnosti a necitlivosti.Obklopil sa skúsenými vojakmi, ktorí mu spočiatku pomáhali zvládnuť vlastné jednotky. Postupne si zvykol na nevyhlásenú,ale bez prestávky prebiehajúcu pohraničnú vojnu a usiloval sa čo najväčšmi zvýšiť bojovú morálku svojich mužov. Rozdal im síce vždy celú získanú korisť, no prípadnú zradu alebo zbabelosť kruto trestal. Krok za krokom sa mu darilo plniť vytýčený cieľ,pomstiť smrť svojho otca, ktorého zakrvavené šaty si vždy brával do boja. Príležitostí na pomstu bolo naozaj dosť. Keď Štefan Koháry a jeho vojaci získali dostatok skúseností pri obrane Fiľakova, podnikli viaceré útoky na turecké územie. Svojich protivníkov napádal a zvyčajne rozprášil s chladnou rozvahou. Jeho meno sa v priebehu krátkeho času stalo doslova postrachom pre Turkov. Neraz už samotná správa o jeho príchode dokázala zahnať aj niekoľkotisícové turecké oddiely na útek. Cisársky dvor vo Viedni vedel ocenit úspechy, ktoré Štefan Koháry dosiahol. Stal sa cisárskym komorníkom, vymenovali ho za kráľovského radcu a šopronský snem mu udelil ako vyznamenanie zlatý kľúč. V roku 1678 sa mu ešte podarilo úspešne odraziť veľký útok Turkov na Fiľakovo, no o štyri roky neskôr sa dovalila oveľa väčšia pohroma. Vypuklo rozsiahle povstanie uhorskej šlachty vedené Imrichom Tökölym. Keďže Koháry bol verným prívržencom Habsburgov- cov a k povstaniu sa odmietol pripojiť, povstalci oblahli spolu so svojimi tureckými spojencami Fiľakovský hrad. Keď začali ostrelovať pevnosť z diel, Štefan Koháry dal vystaviť na hradby Turka napichnutého na kôl.Odplata rozzúreného veliteľa tureckých oddielov nedala na seba dlho čakať. Nasledujúci deň dal vypáliť nielen všetky domy v mestečku pod hradom, ale i v okolitých dedinách. Obrancovia hradu napriek viacerým žiadostiam čakali na posily márne. Celý mesiac ich Turci nepretržite ostrelovali, dolná časť hradu bola pritom úplne zničená a Koháryho bojovníci sa museli uchýliť do horného hradu. Rozpadávajúce sa múry, nespokojnosť vlastných vojakov a nedostatok strelného prachu však nakoniec prinútili Štefana Koháryho kapitulovať. Fiľakovský hrad bol úplne zničený a celé jeho okolie sa dostalo pod tureckú správu. Imrich Tököly si vyžiadal iba cenného zajatca. Štefanovi Kohárymu ponúkol, aby sa pridal k povstalcom a viedol jeho jednotky v boji proti Habsburgovcom. Koháry však ponuku prekvapujúco odmietol. Navyše sa, aj keď neúspešne, pokúsil o útek, a tak ho urazený Tököly dal uväzniť.V snahe zlomiť odpor hrdého šlachtica zvolil tvrdé metódy. Takmer dva roky dostával väzeň iba chlieb a vodu. Viackrát ho pritom prevážali z jedného väzenia do druhého. Spomedzi hradov Regec, Tokaj, Mukačevo, Užhorod a Blatný Potok malo najhoršie podmienky väzenie na Mukačevskom hrade. Jeho kobka pripomínala čiernu jaskyňu. Nemala totiž žiadne okno. Sedel a spal na holej zemi, pretože jeho cela bola úplne prázdna. Šaty na ňom celkom splesniveli,no keďže nesmel dostať iné, žil v nich celé mesiace. Nohy a najmä ruky mu tak tesne zavreli do okov, že mu z kostí na niekoľkých miestach úplne zišla koža. Neskôr sa už neobnovila, a tak mu až do smrti presvitali holé kosti. Nikto ho nesmel navštevovať, nikto sa s ním nesmel rozprávať. Odopreli mu dokonca aj návštevu kňaza. Jeho osud sa vlastne stal základom pre výrok: "Radšej by som bol sedliakom v otroctve ako šlachticom v Tökölyho zajatí."Aby sa v tichu a temnote nezbláznil,začal Štefan Koháry skladať verše. Išlo mu to, a keď sa neskôr dostal na slobodu, podarilo sa mu niekoľko desiatok tisíc zapamätaných veršov spísať. Keďže jeho prvý rukopis neskôr zhorel pri ďalšom zo šlachtických povstaní, nadiktoval ich svojmu pisárovi ešte raz. Svojím dielom sa zaradil medzi významných uhorských barokových básnikov.Väzenie na hrade Mukačevo by však pravdepodobne neprežil bez pomocnej ruky Heleny Zrínskej,manželky Imricha Tökölyho. Sama bola príbuzná veľkého bojovníka, a tak chápala hrdosť i vernosť Štefana Koháryho. Tajne mu dávala po vernom sluhovi posielať trochu jedla a uprosila manžela, aby mu dal odstrániť aspoň okovy zo zmrzačených a polámaných rúk. Po veľkej bitke pri Viedni roku 1683 v ktorej štvrťmiliónová turecká armáda podľahla poľsko-rakúskym jednotkám, sa situácia povstalcov začala rýchlo zhoršovať. A čím viac povstaleckého územia zaberali cisárske jednotky, tým lepšie sa zaobchádzalo so vzácnym zajatcom. Po páde Košíc aj hrad v Blatnom Potoku obsadili cisárske oddiely a po viac ako trojročnom väznení oslobodili Štefana Koháryho. Už ako hrdinu ho prijal cisár Leopold I. Jeho vernosť odmenil udelením Fiľakovského hradu a panstva do dedičnej držby.V nasledujúcom roku ho vymenovali za kapitána stredoslovenských banských miest. Jeho vernosť Habsburgovcom ocenil aj pápež Inocent XI., ktorý mu osobne napísal list a poslal mu ozdobný klobúk. Stále komplikovaná situácia na hraniciach s Turkami prinútila Štefana Koháryho v roku 1686 opäť vytiahnuť do boja. Významnú úlohu zohral o rok neskôr pri obliehaní hradu Eger, keď sa mu v jednom momente takmer podarilo preniknúť do vnútra pevnosti.V rozhodujúcej chvíli mu však pravé rameno prevŕtala turecká guľka a iba vďaka niekoľkým verným vojakom sa dostal z bojiska. Roztrieštenú ruku sa mu však ani po niekoľkomesačnom liečení nepodarilo rozhýbať /počas operácie vo Viedni mu prerezali šľachu /zostala už navždy nevládna. Cisár Leopold opäť vyznamenal raneného hrdinu. Okrem iného mu poslal strieborné pečatidlo, ktoré neskôr nahrádzalo vlastnoručný podpis Štefana Koháryho. Aj keď sa v nasledujúcich rokoch podarilo definitívne zažehnať hrozbu tureckých vpádov, Slovensko si ešte nemohlo uľahčene vydýchnuť. Už v roku 1703 sa opäť rozpútali ťažké boje. Problémy Habsburgovcov v západnej Európe sa snažil využiť František Rákoczi II. Tento najbohatší veľmož Uhorska a súčasne sedmohradský vojvoda sa usiloval získať pre svoje povstanie aj Štefana Koháryho. On však zostal verný svojmu cisárovi. Dokonca sa postavil na čelo cisárskych jednotiek a usiloval sa čeliť presile povstalcov. Aj keď nakoniec musel ustúpiť a všetky jeho majetky povstalci vyrabovali, vernosť cisárovi sa mu opäť vyplatila. Stal sa jedným z pätice vojenských miestodržiteľov Uhorska a od roku 1711 dedičným županom Hontianskej stolice. V nasledujúcich rokoch bol menovaný do ďaľších funkcií a hodností. Stal sa skutočným cisárskym tajným radcom a krajinským sudcom. Neskôr sa však vzdal všetkých úradov a svoju starobu trávil na Čabraďskom hrade, kde sa venoval modlitbám a písaniu. Stravoval sa veľmi striedmo. Vo väzení si privykol jesť iba raz denne a tento zvyk mu zostal až do smrti. Dôsledne sa vyhýbal aj alkoholickým nápojom. Celé desaťročia finančne podporoval vedcov a množstvo študentov. Založil viaceré školy a zabezpečoval vzdelanie pre talentovaných chlapcov z chudobných rodín. Keď v roku 1731, na tú dobu v nezvyčajne vysokom veku osemdesiatdva rokov zomrel, zanechal vo svojej poslednej vôli niekoľko stotisíc zlatých rôznym nadáciám, cirkevným rádom a dobročinným ústavom.V tom čase to predstavovalo ohromnú sumu, Štefan Koháry si to však mohol dovoliť. Okrem hradných panstiev Čabraď, Sitno a Fiľakovo mu totiž od roku 1720 patrilo aj rozsiahle panstvo Muráň. Pritom tento sám osebe úctyhodný majetok tvoril iba doplnok ešte rozlahlejších koháryovských panstiev na území dnešného Maďarska.Pochovali ho v rodinnej hrobke, ktorú dal vybudovať pre svojho otca, v kostole benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku.
