Železnica

Iniciátorom stavby celej trate Budapest-Salgótarján-Somoskőújfalu-Šiatorská Bukovinka - Fiľakovo - Zvolen osobná stanica - Kremnica - Vrútky bol Ing. Ján Breilich, ktorý z dôvodu zvyšujúcej sa spotreby uhlia v Uhorsku v máji 1860 navrhol založenie uhoľnej ťažobnej spoločnosti v Salgótarjáne a pre jeho dopravu do Budapešti výstavbu železnice. V máji 1861 vznikla a v roku 1862 sa držiteľom koncesie na výstavbu trate s prednostným právom na výstavbu trate až do Bohumína stala "Kameňo-uhoľná spoločnosť Svätého Štefana". Trať zo Šalgótarjánu do Fiľakova bola otvorená 4. mája 1871 a medzi Fiľakovom a Lučencom do Zvolena 18. júna toho istého roku. Železničný telegraf bol zavedený rok predtým, s poštou ho zjednotili až 1.júna 1889. Hostinec na fiľakovskej stanici bol otvorený v januári 1882. Premávka na úseku Fiľakovo – Feledince – Bánréve (46 km) ktorý spájal fiľakovskú kotlinu s rimavskou, začala 10. septembra 1873. Podľa cestovného poriadku z Fiľakova vtedy išli vlaky o 0.25 hod. a 6.00 hod. ráno.V dňoch 20.- 26. apríla 1904 vypukol generálny štrajk železničiarov uhorských št. železníc. Na trati Lučenec – Fiľakovo – Budapest sa zapojili železničiari do štrajku. Dovtedy najrozsiahlejší štrajk štátneho podniku bol zlomený nasadením vojska proti štrajkujúcim a ich povolaním do vojenskej služby. Továrenská železnica smaltovne bola napojená na trať smerom na Miskolc 14. júna 1907. Dve budovy železničných staníc vo Fiľakove boli spojené v roku 1910. V tom roku v doprave vôbec pracovalo 505 obyvateľov. Do roku 1915 existoval dom pre vykurovanie lokomotív s 11 koľajnicami, potom o dve viac. Lokomotívy po príchode do Fiľakova, sa do Lučenca i smerom na Feledince museli ručne otáčať do opačného smeru.  Po vyhlásení Československa v roku 1918 začalo čs. vojsko obsadzovať Slovensko. Počiatočný odpor maďarských vojsk v novembri a decembri pod tlakom veľmocí ustal a ďalšie obsadzovanie už prebiehalo hladko. V Lučenci sa čs. vojsko objavilo 3. januára 1919. Nasledujúceho dňa bola stanica odovzdaná do rúk zamestnancov ČSD. Blízko Lučenca prebiehala demarkačná čiara, tvorená riekou Ipeľ, ktorá pretínala trať do Kalondy pri Rapovciach a trať do Fiľakova u zastávky Holiša. Prevádzka na týchto tratiach bola preto zastavená. Do Fiľakova sa posielali vozy len podľa potreby po dohode s maďarskou stranou. Táto doprava slúžila pre výmenu štátných príslušníkov. Prevádzka prebiehala takým spôsobom, že MÁV pristavily vozy za most cez Ipeľ, odkiaľ boli naším strojom odvezené do Lučenca. Po „naložení" boli vozy prisunuté späť k mostu, odkiaľ si ich maďarská strana odviezla. Začiatkom mája 1919 ale čs. vojsko prekročilo pôvodnú demarkačnú čiaru a obsadilo Fiľakovo i ďaľšie miesta. Ovšem trvale sa tu neudržalo, muselo po niekoľkých dňoch ustúpiť, keď sa blýžili maďarské bolševické hordy. Dňa 30. mája 1919 čs. vojaci a zamestnanci kvapne opustili aj Lučenec. V období medzi decembrom 1918 a jarom 1919 na celom území Slovenska zasahoval obrnený vlak IIa. Dňa 29. apríla 1919 sa presunul do Lučenca, kde pomáhal zaisťovať pohraničné územie, ktoré ČSR dostala na základe mierovej zmluvy s Maďarskom. Behom ďaľších dvoch mesiacov bojoval takmer denne s maďarskou armádou v oblasti Sečany-Lučenec-Fiľakovo. Potom však nechránený vlak IIa nabehol na mínu, ktorá vážne poškodila predný guľometný vozeň. 21.júla 1919 bol vlak IIa označený ako „Pancierový vlak 1“. Poškodené vozy sa vrátili z opravy a kompletný vlak hliadkoval na hranici medzi Lučencom a Fiľakovom až do marca 1920. Raditeľstvo Československých štátnych dráh v Bratislave prenajímalo nádražnú reštauráciu vo Fiľakove od septembra 1920. Od 1. júna 1922 ju prevzal nádražný hostinský Alois Baňák. Okrem hlavnej železničnej stanice (1871) bola počas ČSR, hlavne pre zamestnancov továrne, vybudovaná v roku 1934 aj malá stanica. Od novembra 1937 Ministerstvo železníc s okamžitou platnosťou nariaďuje doplnenie kilometrovníka ČSD o stanicu Fiľakovo továreň. V máji roku 1938 čulo pokračuje elektrizácia železničných staníc Fiľakovo a Feledince. Dňa 20. augusta 1944 o desiatej hodine dopoludnia v obrovských rojoch vo výške asi 800 metrov preletelo nad fiľakovskou železnicou približne 250 anglosaských lietadiel. Na stanici vtedy vyskúšali nový systém leteckého poplachu. Senzáciou bolo, že pritom našli zrútený štvormotorový bombardér Lancaster, ktorého sedemčlennú posádku zajali. V čase, keď bol prednostom stanice Barna Zelei, slovenskí partizáni medzi Fiľakovom a Šídom vyhodili do vzduchu koľajnice pred jedným nemeckým vojenským vlakom. Dňa 22. septembra 1944 medzi Fiľakovovm a Šídom  vyhodili do vzduchu most, práve keď cez neho prechádzal nemecký vojenský vlak. Dňa 21. novembra 1944 sa pokúsili o vykoľajenie celého vojenského transportu s čiastočným úspechom, lebo trať dali veľmi skoro do poriadku. Z vojenského hľadiska bola vtom čase železničná trasa Miskolc-Bánréve-Fiľakovo obzvlášť dôležitá, pretože to bola jedna z mála železničných trás určených na ústup. Sovietske vojská dovtedy obsadili už celé územie Dolnej zeme až po západné Stredohorie. Dňa 23. novembra 1944 veliteľ 8. útočnej skupiny Rumunského kráľovského letectva kpt. Ion Eftimopol viedol útok na most pri Fiľakove. Zničil ho, ale jeho lietadlo bolo zasiahnuté nemeckou protivzdušnou obranou, podarilo sa mu však dostať späť do bezpečia. Dňa 21. decembra a na Vianoce 1944 útočná skupina rumunského letectva dvakrát bombardovala fiľakovskú stanicu, kedy lietadlá Henschel 129s napadli a zničili veľké množstvo bojových prostriedkov a viac ako 30 nákladných vozidiel. Zahynulo 17 ľudí a mnohí boli zranení. Donedávna mala stanica 8 dopravných koľají, 5 manipulačných, 2 opravné a 2 všeobecne nakladajúce a vykladajúce koľaje. Osobná i nákladná doprava a preprava smerovala aj do Maďarska.