Sancakbey Veliçan
Turecké jarmo začalo svoj vplyv prejavovať v päťdesiatych rokoch šestnásteho storočia. Pretože fiľakovský hrad bol od roku 1554 v rukách turkov, otvárali sa im možnosti podnikať do okolia výpady, poza chrbát mocného hradu Eger. Sandžakbegom bol turecký vojenský hodnostár srbského pôvodu Kara Hamza, nazývaný aj čierny beg. Jedna trasa z Fiľakova viedla aj cez brod medzi miestami Sajókaza a Vadna, smerom na mestečko Szikszó (Siksov). V septembri roku 1557, vyslal kráľ Ferdinand do horného Uhorska svojho vojvodcu, Imricha Telekessyho s vojskom o sile 1000 pešiakov a 1000 maďarských jazdcov. 
Ako hlavné vojenské stanovište si vybral Košice, kde bol v tom období veliteľom István Dersffy. V októbri roku 1558 fiľakovského bega Hamzu nahradil v úrade beg Veli (milostivý), ktorý bol odvolaný z postu sandžakbega v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár), kvôli podozreniu zo spoluúčasti na neúspešnom útoku na bega Arslana v máji 1558. Veliçan po príchode do Fiľakova dlho neotáľal a s troma tisíckami mužov sa 13. októbra 1558 vydal na vojenskú výpravu smerom na mesto Szikszó. Imrich Telekessy v tom čase táboril len neďaleko, v tokajskej pevnosti Františka Némethyho, keď k nemu dorazil rýchly posol s hlásením, že turci napadli mesto a obyvateľov odviekli do zajatia. Szikszó patril úradne kráľovskej korune, ale v nejednom prípade i budínsky paša nútil obyvateľov mesta k plateniu daní. Ak nastali ťažkosti s platením, prišiel rad na krutosť tureckého vojska. Podľa dobového záznamu fiľakovský beg Veli pohrozil richtárovi a obyvateľom mesta vypálením, ak nezaplatia požadovanú sumu 5 000 forintov. Nestalo sa. Po plienení sa turecké vojsko pod Veliçanovým velením vracalo s korysťou domov. Akurát tiahlo v Boršodskej župe na ľavom brehu rieky Slaná, medzi miestami Edelény a Putnok, keď ich Telekessy s 1500 vojakmi pri dedinke Sajókaza dohonil. Po tom, čo sa spojil s vojskom Juraj Bebeka prichádzajúceho od Plešivca, napadol ľavé krídlo tureckého vojska, čím ho prakticky celé zničil. Na strane turkov zostalo na žive sotva sto mužov, ostatní padli. Asi 2 000 maďarských zajatcov, vrátane detí, bolo zo zajatia vyslobodených. Za toto fiasko bega Veliçana v novembri 1558 predvolali k Porte, kde ho zbavili úradu, zajali a vrhli do väzenia. Odtiaľ žiadal sultána o priazeň. Dňa 6. júna 1559, alebo o pár dní neskôr, umiera budínsky paša Tojgun. Krátko na to, 19. júna, vydala sultánova rada viacero takých nariadení a príkazov, ktoré sa týkali práve hornouhorských končín. Porta ustanovila, že z dôvodu úmrtia veľaváženého Budínskeho pašu Tojguna, prisúdi uvoľnené miesto beglerbega, temešvárskemu pašovi Rüstemovi. Tomu nariadili, nech sa ponáhla do Budína, lebo tam práve prebieha rozdeľovanie žoldu, aby pozorne dohliadal na vydávanie peňazí. Ako z nariadenia ďalej vyplýva, porta prikázala, aby fiľakovského bega Veliho (alebo aj Veliçana) z jeho väzenia na slobodu prepustili: „Nakoľko je odpustenie hriechov a previnení starým dobrým zvykom sultánovho dvora prikazujeme, aby od vlastných hriechov oslobodeného, ho z väzenia prepustili a oznamujeme, že v tejto veci bol poslaný list segedínskemu sandžakbegovi Dervišovi. Nariaďujeme, aby po tom, ako bude podľa rozkazu na slobodu prepustený, sa usilovne modlil za trvácnosť našej ríše.” Je pravdepodobné, že spomenutý segedínsky beg bol jeho dobrodincom a bývalým spolubojovníkom, ktorý sa za neho prihovoril. Do okruhu jeho pracovných povinností patrilo teda aj prepustenie bega Veliho na slobodu. Zo zápisu v defteri mühimme taktiež s dátumom 19. jún 1559 vieme, že to že dostal milosť a z väzenia ho prepustí beg Derviš, oznámili osobne Veliçanovi. Nakoľko sa s menom spomínaného bega stretávame vo Fiľakove opäť v roku 1562, môžeme s pokojným srdcom tvrdiť, že amnestia prišla pre neho včas, lebo podľa nepravdivých zdrojov sa vo väzení údajne otrávil. Bega Derviša neskôr poverili spísaním piatich lív osmanskej ríše. Popri ústrednej a aj územne najväčšej Budínskej live, musel vykonať vymeranie aj Hatvanského, Fiľakovského, Novohradského a Sečianskeho sandžaku. Zvlášť dôkladne musel postupovať vo veci odstúpenia hraníc, na čo ho upozorňovali listom z 23. decembra 1559. Príkaz segedínskemu sandžakbegovi Dervišovi: „Nakoľko hranice Fiľakovského, Novohradského a Sečianského sandžaku, na spísanie ktorých si teraz dostal príkaz, neboli doposiaľ jasné a presné, vznikali medzi sandžakbegmi neustále spory a protirečenia. Teraz som prikázal, že keď moje nariadenie dostaneš, dohliadni veci na koreň. Ak by hranice spomínaných sandžakov neboli jasné a presné, ale navzájom by sa prekrývali, vyjdi do sporných oblastí a so súhlasom odborníkov všade pri vhodných a vyhovujúcich miestach vyznačte hranice a položte po jednom hraničnom bode. Ale v tejto veci buď nadmieru spravodlivý a vyvaruj sa toho, aby bol ktokoľvek obťažovaný.” Stopa bega Veliçana končí v roku 1564, kedy na jeho miesto fiľakovského sandžakbega, nastupuje už spomínaný beg Arslan. S najväčšou pravdepodobnosťou sa Veli vrátil do Istanbulu dožiť tam zvyšok života. Alebo ho osud prekvapil koncom práve vo Fiľakove.
Ako hlavné vojenské stanovište si vybral Košice, kde bol v tom období veliteľom István Dersffy. V októbri roku 1558 fiľakovského bega Hamzu nahradil v úrade beg Veli (milostivý), ktorý bol odvolaný z postu sandžakbega v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár), kvôli podozreniu zo spoluúčasti na neúspešnom útoku na bega Arslana v máji 1558. Veliçan po príchode do Fiľakova dlho neotáľal a s troma tisíckami mužov sa 13. októbra 1558 vydal na vojenskú výpravu smerom na mesto Szikszó. Imrich Telekessy v tom čase táboril len neďaleko, v tokajskej pevnosti Františka Némethyho, keď k nemu dorazil rýchly posol s hlásením, že turci napadli mesto a obyvateľov odviekli do zajatia. Szikszó patril úradne kráľovskej korune, ale v nejednom prípade i budínsky paša nútil obyvateľov mesta k plateniu daní. Ak nastali ťažkosti s platením, prišiel rad na krutosť tureckého vojska. Podľa dobového záznamu fiľakovský beg Veli pohrozil richtárovi a obyvateľom mesta vypálením, ak nezaplatia požadovanú sumu 5 000 forintov. Nestalo sa. Po plienení sa turecké vojsko pod Veliçanovým velením vracalo s korysťou domov. Akurát tiahlo v Boršodskej župe na ľavom brehu rieky Slaná, medzi miestami Edelény a Putnok, keď ich Telekessy s 1500 vojakmi pri dedinke Sajókaza dohonil. Po tom, čo sa spojil s vojskom Juraj Bebeka prichádzajúceho od Plešivca, napadol ľavé krídlo tureckého vojska, čím ho prakticky celé zničil. Na strane turkov zostalo na žive sotva sto mužov, ostatní padli. Asi 2 000 maďarských zajatcov, vrátane detí, bolo zo zajatia vyslobodených. Za toto fiasko bega Veliçana v novembri 1558 predvolali k Porte, kde ho zbavili úradu, zajali a vrhli do väzenia. Odtiaľ žiadal sultána o priazeň. Dňa 6. júna 1559, alebo o pár dní neskôr, umiera budínsky paša Tojgun. Krátko na to, 19. júna, vydala sultánova rada viacero takých nariadení a príkazov, ktoré sa týkali práve hornouhorských končín. Porta ustanovila, že z dôvodu úmrtia veľaváženého Budínskeho pašu Tojguna, prisúdi uvoľnené miesto beglerbega, temešvárskemu pašovi Rüstemovi. Tomu nariadili, nech sa ponáhla do Budína, lebo tam práve prebieha rozdeľovanie žoldu, aby pozorne dohliadal na vydávanie peňazí. Ako z nariadenia ďalej vyplýva, porta prikázala, aby fiľakovského bega Veliho (alebo aj Veliçana) z jeho väzenia na slobodu prepustili: „Nakoľko je odpustenie hriechov a previnení starým dobrým zvykom sultánovho dvora prikazujeme, aby od vlastných hriechov oslobodeného, ho z väzenia prepustili a oznamujeme, že v tejto veci bol poslaný list segedínskemu sandžakbegovi Dervišovi. Nariaďujeme, aby po tom, ako bude podľa rozkazu na slobodu prepustený, sa usilovne modlil za trvácnosť našej ríše.” Je pravdepodobné, že spomenutý segedínsky beg bol jeho dobrodincom a bývalým spolubojovníkom, ktorý sa za neho prihovoril. Do okruhu jeho pracovných povinností patrilo teda aj prepustenie bega Veliho na slobodu. Zo zápisu v defteri mühimme taktiež s dátumom 19. jún 1559 vieme, že to že dostal milosť a z väzenia ho prepustí beg Derviš, oznámili osobne Veliçanovi. Nakoľko sa s menom spomínaného bega stretávame vo Fiľakove opäť v roku 1562, môžeme s pokojným srdcom tvrdiť, že amnestia prišla pre neho včas, lebo podľa nepravdivých zdrojov sa vo väzení údajne otrávil. Bega Derviša neskôr poverili spísaním piatich lív osmanskej ríše. Popri ústrednej a aj územne najväčšej Budínskej live, musel vykonať vymeranie aj Hatvanského, Fiľakovského, Novohradského a Sečianskeho sandžaku. Zvlášť dôkladne musel postupovať vo veci odstúpenia hraníc, na čo ho upozorňovali listom z 23. decembra 1559. Príkaz segedínskemu sandžakbegovi Dervišovi: „Nakoľko hranice Fiľakovského, Novohradského a Sečianského sandžaku, na spísanie ktorých si teraz dostal príkaz, neboli doposiaľ jasné a presné, vznikali medzi sandžakbegmi neustále spory a protirečenia. Teraz som prikázal, že keď moje nariadenie dostaneš, dohliadni veci na koreň. Ak by hranice spomínaných sandžakov neboli jasné a presné, ale navzájom by sa prekrývali, vyjdi do sporných oblastí a so súhlasom odborníkov všade pri vhodných a vyhovujúcich miestach vyznačte hranice a položte po jednom hraničnom bode. Ale v tejto veci buď nadmieru spravodlivý a vyvaruj sa toho, aby bol ktokoľvek obťažovaný.” Stopa bega Veliçana končí v roku 1564, kedy na jeho miesto fiľakovského sandžakbega, nastupuje už spomínaný beg Arslan. S najväčšou pravdepodobnosťou sa Veli vrátil do Istanbulu dožiť tam zvyšok života. Alebo ho osud prekvapil koncom práve vo Fiľakove. 