Mustafa paşa Sokullu 

Mustafa beg Sokolović bol bosnianskeho pôvodu. Rodina zastávala v osmanských dejinách významné miesto, pochádzalo z nej až devätnásť uznávaných vojenských a štátnych hodnostárov. Medzi nimi aj najvýznamnejší dejepisec tej doby Ibrahim Peçevi. Mustafa sa narodil vo Visehrade. Po dosiahnutí dospelosti, sa z neho stal çakırcıbaşı (hlavný majster poľovníctva). V júli roku 1546 ho vymenovali za temešvárskeho defterdára. Defterdár stál na čele finančnej správy. Menovala ho priamo Vysoká Porta, ktorej bezprostredne podliehal. Dohliadal na súpis daní a registrov o príjmoch a výdavkoch. Postupom času jeho kariéra napredovala a tak sa dostal na čoraz dôležitejšie štátnicke posty. Krátko po obsadení Fiľakova turkami, sa v roku 1560 objavuje na mieste fiľakovského sandžakbega. Je zaujímavé, že najdlhšie úradujúci Budínsky paša začínal svoju kariéru aj vo Fiľakove. Mustafa beg Sokolović tu počas svojho úradovania nechal opevniť mestské múry a  nariadil tiež postaviť džámiju s minaretom. Pod jeho vedením v meste vybudovali turecké kúpele, kvetinové a ovocné záhrady, postavili stajne pre karavány, obchody, remeselnícke dielne, zdokonalili hradný vodovod, studňu a cisternu. Fiľakovo bolo v tom čase sídlom sandžaku, ku ktorému patrilo až dvanásť náhijí v častiach Gemerskej, Malohontskej a Novohradskej stolice. Časom sa z bega Mustafu stáva klišský, segedínsky a hercegovinský beglerbeg. Od roku 1664 je bosnianskym pašom a napokon 3. augusta 1566 bol paša Mustafa Sokullu vymenovaný za Budínskeho beglerbega. S podporou jeho strýka veľkovezíra Mehmeda pašu Sokulluho, stál na čele vijáletu až nezvyčajne dlhý čas, dvanásť rokov. Jeho vládnutie padlo na šťastné desaťročie: skončili sa hradné vojny, uzavretý mier v roku 1568 konečne umožnil regeneráciu hospodárstva a obyvateľov podmaneného územia. Mier, trvalá vláda jediného muža a západoeurópsky poľnohospodársky dopyt, samo osebe priaznivo vplývali na stav budínskej pokladnice, ktorá bola už v roku 1569 odkázaná na istanbulskú finančnú pomoc nižšiu o celých osem milónov, než ako tomu bolo o desaťročie skôr. Ale aj Mustafa beg Sokullu urobil svoje. Najväčšou bravúrou bol jeho súpis príjmov celého vijáletu z roku 1570, ktorý môžeme považovať za medzník. Spísané príjmy preskupil tak, že sa z nich ušlo niekoľko tisíckam, dovtedy len zo žoldu žijúcich vojakov. Tým sa neukrátili ani sultánove majetky ani službu konajúci vlastníci, avšak zmiernila sa ťarcha žoldu na pokladnicu. Do tohto obdobia spadá aj premena systému colných území a prechodov. V období panovania sultána Selima II. Mustafu Sokulluho povýšili do hodnosti vezíra. V roku 1571 vypukol v Budíne požiar, ktorý pohltil dary v paláci, ktoré mali smerovať do Istanbulu. Za požiar niesol zodpovednosť paša Mustafa a preto bol obvinený z nedbalosti. Trestu unikol len vďaka príbuznému pašovi Mehmedovi, ktorý sa za neho prihovoril u sultána. Ale v noci 19. mája 1578, po dlho trvajúcom suchu, prišla veľká búrka a jeden z bleskov trafil vežu budínskeho paláca, ktorá slúžila ako sklad pušného prachu. Následný výbuch bol taký silný, že do blízkeho Dunaja zmietol niekoľko ťažkých diel a zničil aj most, ktorý sa tam nachádzal. V dôsledku výbuchu vypukol požiar, ktorý poškodil veľkú časť kráľovského paláca. Počet obetí sa počítal na tisícky. Opravárske práce vykonávalo skoro 2 000 ľudí, medzi nimi bolo dvesto murárov. Mustafa paša urobil všetko pre obnovenie pôvodného stavu. Na financovanie prác vyrubil aj osobitnú daň. Pohár sultánovej trpezlivosti však už pretiekol. Na príkaz Murada III. bol 20. septembra 1578 odsúdený na smrť uškrtením a hoci sa proti rozsudku vzbúril, posledný septembrový deň ho popravili. Pred smrťou mal posledné želanie, aby sa v krátkosti mohol rozlúčiť so svojou rodinou. Správa o jeho poprave dorazila z Budína do Istanbulu 10. októbra 1578. Jeho traja synovia dostali v roku 1580 pozostalecký podiel 60 000 akçe. Keďže ho postretlo to nešťastie, že za zásluhy dostal od sultána hodvábny motúz, venujme mu aspoň my týmito riadkami poslednú poctu.