Fiľakovský sandžak
Turecká expanzia pokračovala dobitím Šiah, Sečian a Fiľakova (1554). Na obsadenom území Turci zriadili vlastnú správu, pozostávajúcu z okresov (sandžakov) na čele ktorých stáli Begovia sídliaci v dobytých hradoch a pevnostiach. Postupne zriadili Ostrihomský, Novohradský, Sečiansky a Fiľakovský sandžak. Najvyšším predstaviteľom bol roku 1541 Budínsky paša. Od podmaneného obyvateľstva vyberali Turci dane, podnikali proti mestám a obciam trestné výpravy – vypaľovali, vraždili, odvliekali do otroctva. V štruktúre tureckej správy bol najvyššou územnou jednotkou ejálet, nazývaný aj vijálet či pašalik, ktorý mal vlastne charakter miestodržiteľskej provincie. Na čele ejáletu stál paša či beglerbeg (čiže beg begov). 
Ejálet bol rozdelený na viacero okresov – sandžakov, kde vojenskú a súčasne administratívnu moc reprezentovali príslušní begovia. Najmenší územnosprávny celok predstavovala náhija. Istou osobitosťou sa vyznačovala turecká súdna správa úzko spätá s moslimským náboženstvom. Súdnictvo v ejálete reprezentoval kádí, ktorý vystupoval aj ako predstaviteľ islamského duchovenstva a náboženského práva (šeriátu), takže nebol úplne podriadený príslušnému pašovi, napríklad Budínsky kádí podliehal Rumélijskému kádíaskerovi. Do kádího kompetencie patrilo aj zabezpečovanie viacerých verejnosprávnych opatrení a rozhodnutí (napr. zásobovanie vojska, kontrola trhov), prípadne ich sankcionovanie (napr. rozpis a vyberanie štátnych daní). Funkciu právneho znalca a poradcu v súdnej správe zastával müfti, ktorý priamo nesúdil, vydával však záväzné stanovisko v sporných prípadoch. Hlavnou úlohou tureckej okupačnej správy bol stály a trvalý výber štátnych a vojenských daní a poplatkov od obyvateľstva na podmanenom území. Preto sa viedli veľmi presné daňové registre – deftery. V období mieru predstavitelia tureckej správy do miestnej samosprávy ani do náboženstva „neveriacich“ (čiže kresťanov) priamo a výraznejšie nezasahovali.Pre nemoslimské obyvateľstvo Osmanskej ríše existoval nútený odvodový systém – Devširme. Odvody sa vykonávali najmä medzi kresťanským obyvateľstvom a v menšej miere aj medzi vojnovými zajatcami. Niektoré časti ríše však boli oslobodené (Istanbul, ostrovy Chios a Rhodos) . Predpokladá sa, že v Devširme sa celkovo odviedlo 200-300 tisíc chlapcov. Každý piaty,až siedmy rok sa vydal dôstojník zodpovedný za odvody po krajine v spoločnosti sekretárov a vojakov. Neskôr sa odvody konali podľa potreby. Odviedla sa približne pätina chlapcov vo veku osem, desať rokov. Najlepší z odvedencov boli poslaní priamo do sultánových palácov. Výcvik odvedencov sa skladal z dvoch častí, najprv boli chlapci poslaní medzi osmanské rodiny v Anatólii a Rumélii, kde sa naučili základy islámu a tureckého jazyka (osmanli). Podľa potreby potom nastúpili do druhej časti výcviku, teda do zboru kadetov (Acemi Ocaki) kde absolvovali výcvik pod dozorom skúsených dôstojníkov. Výcvik v Acemi Ocaki trval minimálne sedem rokov. Odvedenci boli rozdelení medzi 31 výcvikových praporov (Orta), keď 14 Ort bolo v Rumélii (európskej časti ríše) a 17 Ort v Anatólii, teda ázijskej časti ríše. Odvedenci boli rozdelení do skupín po 20-30 chlapcov pod vedením Boluk-Basiho. V Acemi Ocaki sa budúci vojaci venovali krutému výcviku a núteným prácam. Cvičili sa v streľbe z lukov, pušiek a v boji zblízka. Vo veku 24-25 rokov boli pridelení k jednotlivým zborom pechoty. Počet kadetov bol 7 až 10 tisic. Plat v Acemi bol 2 akče denne a dôstojníci Acemi Ocaki dostávali až 40 akče denne. Veliteľ Acami Ocaki sa nazýval Istanbul Agasi. Acemi Ocaki mali vlastné uniformy. Keď boli odvedení z dedín, dostali červený kabát a červený turban. Po vstupe do Acemi dostali modrý kabát a žltú kužeľovú pokrývku hlavy. Zbor nového mužstva - Janičiari (Yeniceri ocaki) mali vývojom času rôzne sily. V 15. storočí ich bolo 6000-8000 v 16. storočí za čias Suleymana ich bolo 12 tisíc, na konci 16. storočia 40 tisic a v 18. storočí až 110 tisic. Najvyšší veliteľ janičiarov bol Yeniceri Aga ktorý mal vlastný štáb (divan).
Sekban Baši: zástupca Agu
Kul Kethuda Agai: zástupca Agu
Zagharjibasi: veliteľ 64. praporu Jemmat, keď šiel sultán na lov, on zodpovedal za program lovu
Saksonjubasi: veliteľ 71. praporu Jemmat, majster psov bol zodpovedný za psov pri love, veľa členov praporu sa cvičilo v love so psami.
Turnajibasi: velitel 73. praporu Jemmat, bol zodpovedný za odvody chlapcov
Haseki (hasekiler): telesná stráž sultána, boli to velitelia 14. 49. 66. 67. praporu, ich veliteľ sa volal Bashaseki Aga
Bascavus: bol to uradnik zodpovedný za protokol a ceremónie úradu Yeniceri Aga , mal až 130 poslov (Peik) , zároveň to bol veliteľ 5.praporu Boluk.
Muhzir Aga: Bol to dostojnik dvoru spravodlivosti a zaroven velitel 28. Praporu Boluk
Bacdevec: veliteľ trenu (tiav), táto hodnosť bola udelená jednému z veliteľov práporov Devec (pohoničov tiav).
Devec: pohoniči tiav, boli to velitelia 1. 2. 3. a 4. praporu Jemmat
Kethuda Yeri: bol veliteľ niektorého praporu vybraný Kul Kethuda Agom a bol zodpovedný za všetkých remeselnikov pracujúcich pre janičiarov.
Basyayabasi: všetci velitelia praporov Jemmat mali titul yayabasi a mali na starosť peniaze, najvyššia funkcia bola Basyayabasi a bol to zároveň veliteľ 101. praporu Jemmat.
Basbolukbasi: bol dôstojník poverený rôznymi úlohami.
Basodabasi: najvyšší ubytovateľ Agových jednotiek
Aj ďaľší velitelia praporov mali rôzne úlohy:
Veliteľ 17. Praporu Jemmat bol ceremonier
Veliteľ 19. Praporu Boluk bol Bekci (zved)
Veliteľ 20. Praporu Sekban bol Kahyasi Sekban ortasi
Veliteľ 28. Praporu Jemmat sa nazýval Okcu (lukostrelci)
Veliteľ 32. Praporu Boluk bol Kahya Yeri (čašník)
Veliteľ 33. Praporu Sekban bol Avcibasi (pán lovu)
Veliteľ 35. Praporu Jemmat bol Sekban Avci (majster lovných psov)
Veliteľ 54. Praporu Boluk bol Talimahaneci zodpovedný za vojenské cvičenia a výcvik
Veliteľ 94. Praporu Jemmat bol Imámom praporov v Istanbule
Veliteľ 99. Praporu Jemmat bol Sejch Radu Bekataši
56. Prapor Boluk bola stráž, polícia v paláci (úrade veľkovezíra)
60. 61. 62. a 63. Prapor Jemmat boli Solakovia (strážcovia)
Zbor sa delil na jednotlivé prapory (Orta) bolo ich celkovo 160 až 196. Tieto Orty sa delili do troch divizií:
Jemmat až 101 Praporov (spoločnosť)
Boluk až 62 Praporov (spoločníci)
Sekban až 33 Praporov (lovci)
Sila praporov bola rôzna, v hlavnom meste mali 60-100 vojakov,v provinciách 200-300 a vojnové nasadenie malo až 500 vojakov. Prapor sa vnútorne delil na ody (skupiny mužov ktoré mali koňa, čo im prevážal zbrane, stan a kotlík na varenie) po 10-25 mužov. Každý prapor mal navyše tri veľké kotle, vlastný symbol a vlajku. Prapor mal velenie pozostávajúce z nasledovných vojakov:
Corbashi: veliteľ praporu
Odabasi: druhý najvyšší dôstojník mal na starosť disciplínu vojakov
Vekilharc: zásobovač, mal na starosti prídeli jedla
Bayraktar: vlajkonosič praporu
Imám: kaplan praporu
Baseski: najstarší vojak v prapore
Asci Usta: kuchár praporu
Bas Karakulukcu: strážcovia a služobníci veliteľa praporu
Orta Sakasi: doslovne nosiči vody
Vojaci postupovali v rámci svojho praporu, ale yeniceri (janičiari) odchádzali len vtedy, keď preberali miesto veliteľa iného praporu. Mali aj svoje uniformy, typická pre nich bola 45cm dlhá pokrývka hlavy Burk (biela na čele ktorej sa nosila lyžica, počas prehliadky aj veľké perá a odznaky). Kabát sa nazýval Dolman a bol žltej, modrej, tmavomodrej alebo červenej farby. Dôstojníci nosili červené a vojaci čierne topánky. Jednotlivé Orty mali rôzne určenie a k tomu odpovedajúcu výzbroj. Zirhli Nefer mali krúžkové brnenie a malé štíty, boli vyzbrojení halapartňami, sekerami a mečmi. Tufekči boli vyzbrojení puškami, sekerami a mečmi (jataganmi).
Okču - lukostrelci vyzbrojení lukmi a kušami rôznych druhov. Solaks (strážcovia sultána) nosili žlté uniformy a na hlavách helmy, boli vyzbrojení mečmi a sekerami. Bostanji (palácové stráže) nosili červené uniformy a pokrývky hláv. Janičiari dostávali pravidelný plat, stravu a raz do roka súkno na uniformu. Plat radového vojaka, ktorý sa nazýval Eskinci bol 3 až 7 akče denne. Veteráni Amelmande a hliadky Koruncu dostávali 8 až 29 akče denne. Invalidi dostávali 30 - 40 akče denne, veliteľ praporu 120 akče denne. 10 až 12 % platu sa ukladalo do pokladnice Zboru na výzdobu kasární, na uniformy, na výkup zajatých druhov, pohreby a podobne. Vybrané ceny tovarov v osmanskej ríši: 10 vajec = 1 akče, 1 sliepka = 4 akče, 6 kilo cibule = 7 akče, 170 kg dreva = 7 akče, Ovca = 23 akče, Kabát = 20-50 akče, Kôň = 400 akče, Pár topánok = 15-20 akče. Platidlom na tureckých trhoch v Budíne, Nových Zámkoch, Fiľakove a inde sa stal aj med. Turci predávali kresťanského otroka za 1 pintu medu (1,5 litra).
