Geologický vývoj mesta a jeho okolia bol veľmi zložitý, prebiehal vo viacerých etapách a niekoľkokrát sa na jeho území vystriedali obdobia morskej i sladkovodnej sedimentácie s obdobiami horotvornými, sopečnými a obdobiami suchej zeme. Fiľakovo leží na styku severozápadného kraja Cerovej vrchoviny a Lučenskej kotliny na nive a terase riečky Belina. Stred mesta dosahuje 193 metrov n.m. Rovinný až vrchovinný povrch tvoria prevažne stredotreťohorné pieskovce a ílovce, z nich vystupujú v juhovýchodnej časti pásy mladotreťohorných bazaltov. Hradný vrch z geologického hľadiska predstavuje zvyšok maaru, čiže najjednoduchšieho typu explozívneho krátera so sopečnými produktami -bombami. Prstencový tufový val okolo krátera tvoril pôvodne len nepatrnú vyvýšeninu nad okolitým terénom. Jeho súčasný dominantný morfologický obraz je už následkom hlbokého zarezávania povrchových tokov Belinského a Čamovského potoka, ako i odolnosti tufového a sopečného materiálu voči erózii. Fiľakovský hradný kopec je vlastne vypreparovaná poklesnutá kryha alebo komín, vyplnený produktami vulkanizmu. Už pri pohľade na Fiľakovský hradný vrch sú nápadné vrstvy sopečných tufov, ktoré tvoria zvyšok bývalého okrajového valu sopečného krátera. Keď sa však dostaneme do vnútra hradu, pred nami sa odkrývajú profily vnútornej časti sopečnej štruktúry, teda na sopku sa môžeme pozerať zvnútra. Odrezané steny nám prezrádzajú búrlivé udalosti sopečnej aktivity v relatívne nedávnej geologickej minulosti, pred cca. 300-400 tisícami rokov. Charakter krátera i sopečných usadenín prezrádzajú, že pôvodne išlo o kráter tzv. maarového typu. Znamená to, že dno krátera ležalo o niekoľko desiatok metrov hlbšie od vtedajšieho okolitého terénu, preto sa mohla v kráteri udržiavať zrážková alebo spodná voda. Vyvrhnutý sopečný materiál sa teda dostal do styku s kráterovou vodou, preto boli občasné výbuchy sopky pomerne silné, búrlivé. Na fiľakovskom hradnom vrchu môžeme pozorovať okolo 15-20° sklon tufových vrstiev k juhozápadu až západu, inde aj k severozápadu. Točia sa teda v tvare poloblúka k západu, podľa čoho môžeme usudzovať, že ide o vnútornú stenu krátera.Centrum krátera teda ležalo západne od hradného vrchu. Vo vnútri hradu nájdeme pekné odkryvy vo vrstevnatých lapilových tufoch. Lapily sú drobné, čiastočne zaoblené sopečné úlomky veľkosti hrachu, ktoré po erupcii padali priamo do krátera alebo na tufový val. Vo vyšších častiach odkryvov je sopečný materiál uložený chaoticky a prejavujú sa tu aj sklzové deformácie. Znamená to, že následkom seizmických otrasov došlo k skĺznutiu niektorých častí sopečných usadenín na prudkom vnútornom svahu krátera, miestami aj k pohybu vo vnútorných svahových kanáloch. Niektoré časti sa skĺzli dole aj po zlomoch. Na viacerých miestach najmä v hornej časti hradného vrchu nájdeme polguľovité, vo vnútri duté telieska veľkosti päste. Sú to sopečné bomby pozostávajúce z pieskovca. Kúsky pieskovca boli povytrhávané z podložia (podložie i okolie sopky tvoria treťohorné morské pieskovce fiľakov- ského súvrstvia), vyhodené vysoko do vzduchu, kde sa rotáciou zaoblili a prehriali. Preto je ich tmavšia a tvrdšia vonkajšia časť prepálená, kým z vnútornej neprepálenej časti sa pieskovec vyvetral. Vo fiľakovskej maarovej štruktúre sa nevyskytujú bazaltové žily, preto nie je možné určiť ani absolútny vek sopky. Podľa jej relatívne nízkej pozície sa dá predpokladať, že ide o okolo 300-400 rokov starú pleistocénnu sopku. Z Fiľakova je známy aj ďalší maar na Červenej skale. Podobne, ako na hradnom vrchu, aj tu je zachovaná len časť okrajového valu krátera.