Fulcus
Už prvá zachovaná zmienka o falšovaní mincí v písomnom prameni, v donačnej listine kráľa Bela IV. vydanej v Budíne 10. januára 1246 uviedla, že išlo predovšetkým o zradu, zločin urážky majestátu a razbu falošných mincí (super infidelitate et de crimine laese et super fabricatione falsae monetae). 
Šimonov syn Fulcus z rodu Kačičovcov, bol potrestaný kráľom odňatím Fiľakovského hradu spolu so všetkými hnuteľnými a nehnuteľnými majetkami. Najprv musela byť vynahradená škoda, ktorú lúpežný rytier Fulcus spôsobil na majetku ostrihomskému arcibiskupovi Štefanovi. Iba potom sa mohlo hradné panstvo od kráľa, ako vyplýva z uvedenej kráľovskej listiny, dostať do rúk magistra kráľovských pivníc (magistri pincernarum nostrorum) čiže hlavného pohárnika Mórica, syna Mórica z rodu Pók za verné služby počas vpádu Tatárov. Fulcus (alebo aj Fulko) údajne zvonením lákal na hrad neštastníkov utekajúcich pred tatármi, kde ich potom olúpil a zavraždil. Podľa záznamov cirkevnej kroniky obce Svätá Alžbeta (Szenterzsébetfalva), ktorá patrila k fiľakovskému hradnému panstvu (r.1550 bola obec pri nájazde turkov vypálená a zničená) hradný pán „Filkur“ počas tatárskych vpádov predával ľudské mäso a preto mu majetok zhabali. Faktom je, že za vraždu príbuzného ho kráľ odsúdil na súboj s rytierom v plnej zbroji. Vplyvní priatelia mu však vyprosili milosť. Napriek tomu ďalej vršiac zločin na zločin, razil falošné mince, urážal kráľa a plienil po okolí (zmasakroval obyvateľov Hatvanu a Biskupíc, kde roku 1246 zničil pôvodný kostol s farnosťou). Keď už kráľ stratil trpezlivosť dal ho uväzniť. Fulko však so spoluväzňom zavraždil stráže a z väzenia ušiel. Nie však pred smrťou. Všetkými opustený spáchal samovraždu.
