Pevnosť Sobôtka

Potom, ako turci 16. júna 1554 zradou obsadili Fiľakovský hrad, začali čoskoro ohrozovať aj okolie Rimavskej Soboty. Mesto bolo sice majetkom rodiny Bebekovcov, ale tá neprinášala jej obyvateľom nič dobré. Juraj Bebek napríklad ukradol i kostolný zvon, aby z neho v kazamatách Muránskeho hradu mohol raziť peniaze. K tomu, aby tureckí vojaci mohli robiť nájazdy aj smerom na Košice, potrebovali nové sídlo. Vyhliadli si miesto na umelom ostrove na pravom brehu rieky Rimava, nazývané Sobôtka, kde už kedysi pevnosť stála. Bola to zrúcanina husitského hradiska, ktoré tam na pokyn českého hajtmana Jána Jiskru z Brandýsa postavili kališníci. V roku 1460 ho vojsko kráľa Mateja po tom, čo pevnosť dobylo, započalo búrať. Na týchto ruinách nechal v roku 1555 fiľakovský beg Mehmet postaviť novú pevnosť, jednu z najsevernejších tureckých pevností v Európe vôbec. Stála na pravom brehu Rimavy, z oboch strán obmývaná vodou rieky, ktorá tak tvorila prirodzenú vodnú priekopu. Na stavbe sa podieľali nevoľníci z blízkeho okolia. Ohradu stavali tradičným spôsobom, podobne ako pri ostatných nanovo zriadených pevností v čase tureckého jarma, bola z drevených kolov, ktoré utesnili utlčenou hlinou. Za múrmi pevnosti stála veža chránená štyrmi nárožnými baštami, boli tu aj kasárne, mešita, studňa, stajne i ďalšie obytné a hospodárske budovy. Povráva sa, že pevnosť slúžila aj ako pokladnica, pravdepodobne sem privážali okolité obce peniaze, dane, ktoré im Turci vyrúbili v peniazoch a naturáliách, aby ich sídla nevydrancovali. Občania Rimavskej Soboty volili radšej dvojité zdanenie – platili kráľovi aj sultánovi, len aby predišli plieneniu. Ťarcha to bola neúnosná, ale aspoň si mohli byť istí svojimi životmi. A skutočne – kto platil, mal pokoj. Aj keď si radní páni museli veľmi starostlivo odložiť potvrdenia o týchto platbách, lebo Turci sa občas radi zatvárili, že ešte nič nedostali. A mešťania sa snažili termíny dodržiavať presne, lebo pri najmenšom meškaní ihneď prišiel odkaz, ako vidno z listu pašu Müsliho: „… to, čo nám dlhujete, ste nepriniesli… jazdcov na vás pošleme, privlečieme vás, k smrti vás ubijeme, potom vás dolu hlavou nahádžeme na dno smradľavého žalára, za trest vás o stovky a stovky toliarov oberieme, až aj to mlieko, čo ste z matkiných pŕs cicali, vám zhorkne.“ O nepriaznivých dôsledkoch tureckého panstva výrečne svedčia zdaniteľné porty, ktoré z počtu 127 v roku 1542 klesli v roku 1648 na púhych 12. Vodná pevnosť Sobôtka vzdialená sotva na tri výstrely od Rimavskej Soboty, bola sídlom Rimavskosobotskej náhije (z arabského slova krajina), ktorú tvorilo 38 obcí. Na čele náhije stál çeribaşi, dôstojník lénneho vojska, ktorý bol podriadený fiľakovskému sandžakbegovi. Čoskoro sa pevnosť stala dôležitým miestom pre tureckých vyberačov daní. Rimavská Sobota tiež patrila pod správu tureckého defterdára a pravdepodobne aj dobre vynášala, lebo počas jedného roka tu turci vybrali na daniach 30 000 akçe. Neskôr sa suma ešte zdvojnásobila, pričom Lučenec v tom čase platil len polovicu odvodov. Aspoň v tomto mala Rimavská Sobota prvenstvo pred odvekým rivalom. Peniaze dostávali vo forme žoldu aj vojenské posádky. Napríklad v období od 3. novembra 1556 do 22. októbra 1957 vykonávalo v pevnosti Sobôtka vojenskú službu pod vedením dizdara Hadži Aliho (denný žold 16 akče) a kiáju Mohammeda Cakira ( 9 akče) v troch bölükoch 28 vojakov s denným žoldom sedem akče. Okrem nich tvorilo posádku aj tridsať müstahfízov. Podľa ich ročného zápisu, v pevnosti patriacej do fiľakovského sandžaku dostával v období od 13. októbra 1558 do 1. októbra 1559, dizdar Khurrem denný žold 6 akče. Veliteľ kiája Alikhan mal 6 akče denne a pod nimi v troch bölükoch tridsať mužov malo tiež 6-7 akče denne. Pod tureckou „ochranou“ bol relatívny pokoj, do vnútorných záležitostí mesta sa nemiešali. To skôr okolie Fiľakova pripomínalo Osmanskú ríšu v malom. Turci tu opevnili hradné múry, postavili džámiu s minaretom, turecké kúpele, založili kvetinové a ovocné záhrady, pripravili stajne pre karavány. V tom čase videli obyvatelia prvýkrát v živote opicu, ťavu či somára, dokonca na okolitých poliach sa pestovala aj ryža. Z pevnosti na Sobôtke podnikala vojenská posádka, na čele ktorej stál çeribaşi, výpady do okolitých dedín. Keďže výška hladiny Rimavy sa často menila a aby vojaci neboli odkázaní len na neisté brody, postavili turci kamenný most, ktorý sa dodnes spomína ako turecký. Podľa povesti ho postavili preto, aby beg mohol bez problémov prevážať dievčatá do háremu neďaleko Nižnej Pokoradze, ale dôvod – dostať mesto pod väčšiu kontrolu – bol asi pre výstavbu mosta dôležitejší. Sobôtku dobyli kresťania dvakrát. Prvýkrát na príkaz kráľa Ferdinanda Habsburgského v roku 1566, keď sa začalo vojenské ťaženie proti lúpežnému rytierovi Jurajovi Bebekovi. Cisárske vojská pod vedením generála Lazara Schwendiho a Simona Forgácha rad radom napádali a obsadzovali hrady zradného šľachtica. V priebehu tohto ťaženia pevnosť dobyli a obsadili kráľovskou posádkou, ale už v nasledujúcom roku ho turci získali späť. Fiľakovské turecké vojsko pod vedením temešvárskeho bega Hassana,  ktorý bol predtým veliteľom Sobôtky, na pevnosť zaútočilo a obsadilo ju. Nadôvažok, víťazne naladení turci vyplienili aj hraničnú pevnosť Putnok a jej okolie. V rokoch 1568-69 mala Sobôtku v dŕžave opäť janičiarska posádka, ktorá pozostávala zo štyridsiatich mustahfizov a sedemdesiatich troch jazdcov. V roku 1583 tvorilo posádku pevnosti pod velením agu Mohammeda (žold 15 akče denne) v piatich ordách dokopy 48 mužov s denným žoldom 8-9 akče. Z tohto roku sa nám zachovali aj mená niektorých vlastníkov tímárov: Mohamed bin Iskender, Mohamed bin Piri, Omar bin Issa, Ferhad bin Abdullah, Khudaverdi bin Abdullah, Hasan bin Abdullah, Bali bin Djafar. Poberatelia vernostného žoldu Hussein Abdullah, Ibrahim Issa, Osman Abdullah, nájomný vojaci sobotkej pevnosti Kurd Abdullah, Redjeb Abdullah, Rizvan Szídi, Khurrem Abdullah. Podľa záznamu tureckého defteru z 10. októbra 1585 sa majetok Vyšné Valice s ročným výnosom 1700 akče patriaci sobôtskemu hrdinovi Perváne bin Abdulláhovi, ktorý sa dostal do rúk neveriacich, prepisuje so súhlasom bega Hasana, na Husseina bin Abdullaha. Od 1. decembra 1587 dostával sobôtsky spáhi Khurrem bin Murad vernostný žold z majetku Derecske s ročným výnosom 1700 akče. Spahiovia (z perzského sipáhi - jazdec) boli turecké jazdecké vojská (útvary), ktoré stavali správcovia jednotlivých území ako lénnici sultána. Za vojenskú službu dostávali napríklad od beglerbegov majetok (tímár), ktorý nesmel presahovať sumu 20 000 akçe ročného výnosu. Ak sa suma prekročila, vlastník majetku musel za každých 3 000 akçe naviac poskytnúť do služby dobre vyzbrojeného jazdca (džebeli). Dňa 9. novembra 1593 cisárska armáda pod velením košického hlavného kapitána Krištofa Tieffenbacha a humenského zemana Štefana Drugetha znova obsadila pevnosť a vyhnala turkov zo Sobôtky. Víťazné cisárske vojsko počas obliehania, alebo po ňom pevnosť podpálilo. Po dobytí Sobôtky sa armáda 17. novembra, za mimoriadne pekného jesenného počasia, pohla smerom k Fiľakovu. Ale až po príchode Mikuláša Pálffyho, sa začalo intenzívne obliehanie podhradia. Po delostreleckom útoku cisárska pechota prekročila rozbúrané mestské valy, kde našla veľkú korisť, dobré kone a zbrane. Na pomoc turkom prichádzali vojenské jednotky budínskeho pašu pod vedením begov Kara Aliho, Zülfikara a Osmana. Tie však cisárske vojsko rozprášilo. Dôležité bolo aj to, že turecký veliteľ hradnej posádky Ofressus nebol vo Fiľakove prítomný a tá sa nakoniec 27. novembra 1593 vzdala. Tým bol strategicky dôležitý Fiľakovský hrad oslobodený. Po skončení tureckých bojov pevnosť v Sobôtke stratila vojenský význam a začala pustnúť. Posledná písomná zmienka o nej pochádza z roku 1609, kedy ju podľa správy opäť ovládali turci. Bolo to počas druhého obdobia tureckej okupácie okolia Rimavskej Soboty, ktoré sa začalo v roku 1596 a trvalo až do roku 1686. Z tých čias sa v meste zachovala jedinečná zbierka 256 tureckých listín a listov, ktoré súvisia najmä s jej vtedajšími poplatnými povinnosťami. K turkom sa viažu aj legendy. Posledný turecký beg zo Sobôtky nimi dlho zásoboval bohatú predstavivosť obyvateľov mesta. Najznámejšia je povesť o tureckej píšťale. Počuteľným znakom prítomnosti bega v pevnosti, bola vraj turecká pišťala. Hovorí sa, že po vyhnaní turkov v roku 1593 sa tureckému begovi podarilo ujsť tajnou podzemnou chodbou do pokoradských lesov. Ukrýval sa v húštinách pri Sobôtke na ľavom brehu Rimavy, kde ho o niekoľko týždňov na smrť chorého, vysileného a vyhladnutého našli dvaja sobotskí mešťania Lopocsy a Zarkóczi. V strachu pred návratom a pomstou turkov sa mestská rada rozhodla dať dopraviť bega bezpečne do Istanbulu. Po návrate si mešťania priniesli píšťalu, ktorú im z vďačnosti darovali begovi príbuzní. Keď hrali na píšťale, turci pri nájazdoch Rimavskú Sobotu obchádzali a nechávali ju na pokoji. Aj po zažehnaní tureckého nebezpečenstva sa až do roku 1835, stále ozýval z veži katolíckeho kostola hlas píštaly, ktorá tak ako počas niekoľkých rokov predtým, skúšala nervy podráždených občanov mesta a nevyspatých slečiniek. Nočný strážnik totiž každú štvrťhodinu ostrým hlasom pišťaly dával najavo svoju ostražitosť a oznamoval čas.