Kostol s kláštorom

Fiľakovo s hradom na strmej sopečnej vyvreline bolo častým námetom súdobých vedút - rytín, leptov a akvarelov ako jedna z najvýznamnejších protitureckých pevností od roku 1593 až po jeho dobytie Turkami v roku 1689. Na jednej z nich je v panoráme mesta dobre rozoznateľný dvojvežový, neskôr jednovežový kostol, ktorý bol pôvodne súčasťou františkánskeho kláštora postaveného na začiatku 16. storočia. V rokoch 1554 a 1689 kostol s kláštorom dvakrát zničili Turci.V rokoch 1694 až 1728 ich dal znovu vybudovať vtedajší zemepán Fiľakova Štefan Koháry z vďaky Panne Márii za vyslobodenie z tureckého (kuruckého) väzenia. Za verné služby panovníkovi získal Štefan II. Koháry obrovský majetok, medzi inými roku 1669 aj panstvo Fiľakovo. Značnú časť svojho majetku venoval na podporu cirkevných škôl a rádov. Turkami úplne zničený kostol dal vybaviť honosným mobiliárom ku ktorému patrilo niekoľko oltárov a vzácne relikvie. Podľa legendy sa základy kostola kládli na kamenné a drevené piliere, pretože ho stavali údajne na močaristej pôde. Kamene použité pri stavbe pochádzajú z miestnej kamennej  a blízkej bazaltovej bane. Steny začali ťahať  v roku 1699. Nakoľko boli ťažké vojnové časy, stavbu kostola dokončili až roku 1725.Rok na to sa však prepadla strecha a preto ju gróf už s vlastnými staviteľmi nechal znova opraviť. Dal vybudovať aj vežu a kláštor. Dnešnú podobu nadobudla stavba v roku 1728.  Baroková budova kostola je jednoloďová, klenby ležia na vnútorných masívnych stĺpoch. Pripája sa k nemu trojkrídly, dvojpodlažný kláštor. Zvláštnosťou kostola je, že veža nie je súčasťou priečelia, ale stojí medzi svätyňou a krídlom kláštora. Nad vchodom do kostola možno vidieť symbol rádu františkánov (dve skrížené ruky) a sochu sv. Floriána, patróna a ochrancu hasičov. Dôvodom je skutočnosť ,že v minulých storočiach kostol niekoľkokrát vyhorel. O niečo vyššie po obvode vo výklenkoch vidieť sochy svätého Petra a svätého Ondreja, zhotovené z dreva a pôvodne stáli asi na inom mieste o čom svedčia aj ich príliš malé rozmery. Dvere kostola ani kláštora nie sú pôvodné, je to približná napodobnenina z 19. storočia. Vnútro kostola prekvapuje veľkými rozmermi a bohatou výzdobou. Štýl vnútorného zariadenia prechádza od skorého baroka po rokoko (vchodová mreža kaplnky).Konštrukcie oltárov sú jednostupňové a dvojstupňové, pilierové, stĺpovité bohato zdobené sochami, ornamentmi a maľbami. Drvivá väčšina oltárov a sôch je z pochrómovaného, pomaľovaného alebo pozláteného dreva. Barokový hlavný oltár postavený v rokoch 1730-1740 má monumentálnu stĺpovitú architektúru. Najväčší obraz s rozmermi 155x275 cm je olejomaľba na plátne zobrazujúca nanebovzatie Panny Márie, dielo francúzskeho maliara Vidiho z roku 1763.Viacstupňový oltár zdobí viac svätých sôch alebo obrazov s anjelmi, anjelovými hlavami, ornamentmi, ukrižovaným Ježišom na vrchu až po klenbu. Na oltári sa nachádza aj obraz jeho staviteľa, ktorého korunujú anjeli. V roku 1693 požičali kalvíni rímsko-katolíkom zvony, pokiaľ si nevyhotovia svoje, lebo ich zvony boli zničené r.1682 pri vypálení hradu a mesta. V roku 1702 kalvíni žiadali zvony vrátiť, zemepán Štefan Koháry však vymohol povolenie 24.7.1702, aby zvony zostali  františkánom v kláštore. Dlhoročný spor o zvony rozhodol snem v Sečanoch r.1705, ktorý prikázal aby dva menšie zvony ostali františkánom a veľký zvon dostali späť kalvíni. Pretože pôvodné zvony boli zrekvírované v I.svetovej vojne, vysviacku nových zvonov vykonal 19.júna 1924 za účasti vyše 6 tisíc ľudí dr.Aladár Sashegyi z Biskupíc. Zvony dali vyhotoviť členovia rodín  Stephani a Cebrián (150 kg s maďarským nápisom) a rodiny Görőcs (85 kg). Vo veži sú štyri zvony: 1.) tzv. Historický zvon darovaný na počesť sv.Ladislava (r.1924) s priemerom 140-150 cm  2.) zvon zhotovený z milodarov  grófky Márie Cebriánovej (r.1923) s priemerom 70 cm.  3.) zvon s nápisom „ Magyarok Nagyasszonya, könyörögj érettünk ! “ s priemerom 70 cm.  4.) zvon odliaty trnavskými bratmi Fischerovcami (r.1923) zhotovený taktiež z milodarov o priemere 55 cm - dlhšiu dobu slúžil ako umieračik za sochou svätej Anny pri kostole. Malý zvon je aj na chodbe kláštora. K juhovýchodnej stene kostola dal Koháry pristaviť malú Kaplnku Panny Márie pre svoje súkromné potreby, na vlastné rozjímanie a modlitby. Kaplnka s obdĺžnikovým pôdorysom, je ukončená malou poloblúkovitou apsidou, zaklenutá je valenou klenbou a konchou. Vnútorné obvodové steny sa členia na niekoľko polí pilastrami so štylizovanými korintskými hlavicami nesúcimi krepovanú rímsu prechádzajúcu po celom obvode muriva. Z rímsy v miestach hlavíc pilastrov vybiehajú do plochy klenby štukové rebrá, ktoré sa zbiehajú vo vrcholovom ovále. Nad portálom kaplnky v poloblúkovitom tympanóne je do steny vložený okrúhly kamenný polychrómovaný erb Koháryovcov s pozlátenou grófskou korunkou. Na bočných stenách kaplnky sú vsadené okrúhle majolikové medailóny so scénami z pašiového cyklu, (Modlitba v Getsemanskej záhrade, Bičovanie, Korunovanie tŕním, Nesenie kríža, Kalvária) a z mariánskeho cyklu (Navštívenie, Nanebovzatie Panny Márie). Jediný obdĺžnikový medailón zobrazuje svätú Luciu mučeníčku. Na pravej strane kaplnky visí rozmerná olejomaľba predstavujúca kľačiaceho Štefana II. Koháryho, ktorý ukazuje na nákres novej podoby fiľakovského kostola. V pozadí výjavu je zobrazené obliehanie Fiľakova. Na obraze je pomerne verná podobizeň donátora s vysokým čelom a dlhými vlasmi začesanými za ušami. V dolnej časti obrazu je nápis potvrdzujúci znovuzaloženie fiľakovského kláštora. Na protiľahlej stene je v štukovom poloblúkovitom ráme olejomaľba sv. Antona Paduánskeho. Mladý svätec s očami zdvihnutými k nebu a so žehnajúcim gestom pravej ruky je zobrazený vo františkánskom habite s knihou a ľaliou v ruke. V pozadí vidno časť baziliky v Padove. Dielo doposiaľ neznámeho umelca maľované v prerafaelistickom slohu má nezvyčajný pôvab, je preduchovnelé mystikou svätcovej postavy a udivuje vysokou úrovňou maliarskej techniky s použitím jemných lazúr rúk a tváre. Reminiscencie na klasickú renesančnú maľbu tu nachádzame v zobrazení architektúry, drapérií a pri použití pravého zlata na svätožiare. Záver apsidy kaplnky sa priečne člení na dva priestory dekoratívnou drevenou rokokovou mriežkou s dvojicou ambitových dverí po bokoch mensy. Mriežka je zdobená rokajmi a sekundárne premaľovaná čiernou a zlatou farbou. Na mense je neskorobaroková drevená plastika Madony kráľovnej s Ježiškom s korunou a jablkom. Vybavenie mensy dopĺňa štvorica plochých pyramídovitých relikviárov. Za mensou je v závere apsidy ešte jedna plastika Madony odetej do textilného rúcha, ktorú dopĺňa plastická svätožiara a dve sošky anjelov sediacich na rímse pod konchou. Pôvodný obraz Madony z kaplnky dnes nahrádza civilný portrét matky s dieťaťom z prelomu 18.a19. storočia, kvalitné neoklasicistické dielo neznámeho autora. Kaplnku oddeľuje od lode kostola kovaná rokokovo-klasicistická mreža s františkánskym znakom skrížených rúk a dvojkrížom. Klenba konchy je narušená viacerými závažnými trhlinami. Omietky sú schátrané, mobiliár je v dôsledku vystupujúcej vlhkosti obvodového muriva napadnutý drevokazným hmyzom. Pôvodný oltárny obraz Madony z kaplnky v tomto prostredí takmer úplne splesnivel, zachránený bol doslova v hodine dvanástej. Do kaplnky ho však vzhľadom na jej zlý stav nevrátili. Ostatné olejomaľby v kaplnke sú uvoľnené z podrámov a rovnako ich ohrozuje pleseň a vlhkosť. Vo veľmi zlom stave sú všetky štyri relikviáre, ktoré majú úplne spráchnivené drevené schránky. Vzhľadom na historickú hodnotu kultúrnej pamiatky zviazanú s osobnosťou Štefana II. Koháryho a vzhľadom na jej pomerne ojedinelú architektúru so zaujímavým zaklenutím, ale najmä s prihliadnutím na unikátny mobiliár, je nevyhnutné v čo najkratšom čase zabezpečiť komplexnú obnovu objektu a reštaurovanie hnuteľných pamiatok v nej. Kláštor nadväzuje na kostol zo severozápadnej strany. Ide o dvojpodlažnú budovu s ústredným rajským dvorom a krížovou chodbou. V prízemí sa nachádzajú arkády podklenuté krížovými klenbami. Nad vchodom do kláštora je na základe Koháryho rukopisov do kameňa vyrytý latinský nadpis z roku 1722: „Sláva nanebovzatej Svätej matke Páne! Obnovené z pozostatkov hradných ruín s potrebnou oddanosťou a pokorou“. Na dvore kláštora nájdeme náhrobné kamene z bývalého tureckého cintorína. Františkáni stáročia ovplyvňovali duchovný život mesta a sú s ním úzko spätí aj dnes. Ich história siaha do roku 1470, kedy tu už jestvovala fara, doložená z rokov 1332 – 37.Obec získala výsady mesta v roku 1423. Bratia pôsobili medzi obyvateľstvom mesta a okolitých dedín, ovplyvňovaného prítomnosťou vojenskej posádky Jána Jiskru z Brandýsa, sídliaceho na fiľakovskom hrade od roku 1451. Keď sa majiteľ panstva František Bebek stal protestantom, bratia museli mesto opustiť. O ich prítomnosti v meste niet zmienky ani v časoch tureckej okupácie v rokoch 1554-1593. Až grófska rodina Koháryovcov podporovala Františkánov tak, že v druhej polovici 17. storočia, ale najmä v 18.-19. storočí možno hovoriť o rozkvete Františkánskej rehole v meste. Kláštor patril do Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa.Terajšia úprava kostola Korunovania Panny Márie a veža pochádza z obdobia 1725 -1728. V roku 1748 bola založená kláštorná knižnica. Už v 17. storočí prekvital medzi bratmi hudobný život. V roku 1651 vyšiel knižne spevník, obsahujúci piesne , ktoré zostavil tu pôsobiaci brat Jakub Dusi. Od roku 1668 zabezpečovali bratia vyučovanie v škole a patronát nad školstvom v meste mali aj po školskej reforme v roku 1848/49. Bratia vyučovali aj v neďalekom Lučenci. V 16. storočí jestvoval pri kláštore útulok pre starých a chorých, ktorý bol po znovu uvedení bratov do mesta obnovený.. Kláštor sa dodnes nachádza na území Rožňavskej diecézy. Ako je všeobecne známe v noci z 13. na 14. apríla 1950 sa vo vtedajšom Československu odohrala tzv. „Barbarská noc“ kedy ŠtB vtrhla do všetkých mužských kláštorov a rehoľníkov odviezla do sústreďovacích kláštorov, kde boli pod stálym dozorom. V tom čase vo Fiľakove slúžil novovysvätený páter Albert Ónódi. Ku kostolu vo Fiľakove, ktorý bol jediným kostolom v meste patril aj kláštor a fara preto štátna moc uvážila, že sem niekoho aj tak bude musieť dať. Nechali tu teda pátra Alberta, pod podmienkou že si vyzlečie františkánske rúcho a prenechá dolné priestory kláštora pre potreby mesta (od roku 1951 bolo v budove kláštora zriadené múzeum regionálneho významu). Treba poznamenať, že páter Albert vo Fiľakove prežil päťdesiat rokov kňazstva a spolupracoval s hnutím Pacem in Teris, ktoré bolo poplatné režimu. Avšak neskoršie udalosti sú dôkazom toho, že Boh môže aj zlé využiť na dobré. Po roku 1990 sa nanovo reorganizovali diecézy a farnosti. Vtedajší rožňavský biskup Kojnok sem chcel poslať diecéznych kňazov. „Albert atya“ s tým ostro nesúhlasil a trval na tom, aby sem prišli františkáni. V tom čase bol nedostatok bratov a do Fiľakova nemali koho poslať. Situácia sa tak vyostrila, že sa museli nájsť traja rehoľníci, ktorí sem prídu. Stalo sa tak až v septembri roku 1995. Napriek ťažkostiam je však toto miesto medzi bratmi obľúbené, pretože je na periférii a ,, je to trochu iný svet ".