Dobšinské zvony

Na Gemeri je mnoho miest a obcí s bohatou, ale i krutou históriou. A mnohé z nich zažili nemilosrdné zdieranie tureckými vyberačmi daní. Medzi takéto mestá patrila i Dobšiná. Okolo roku 1526 sa v Spišskom Podhradí narodil človek, ktorému vďačíme za zanechanie svedectva o jednej z najtragickejších udalostí mesta v jeho starších dejinách - Gašpar Piltzius. Po štúdiách v Košiciach, Prešove a Wittenbergu učil na reformátskom kolégiu v Sárospataku, bol vysvätený za farára v Briegu a v roku 1584 sa stal v Dobšinej druhým evanjelickým farárom. Tu bol svedkom tragických udalostí, o ktorých zanechal stručný opis. Dobšiná bola v tom čase bohatým mestom s baňami a hámrami, v ktorých sa skujňovalo železo. Ležala v dosahu fiľakovského sandžaku. Turci sa snažili donútiť jej obyvateľstvo, aby sa podvolilo a odovzdávalo do pokladnice pravidelné dane i poplatky. Najprv vysielali do okolia martalovcov - príslušníkov ľahkej pechoty, alebo jazdy zloženej z balkánskych Slovanov, prevažne kresťanov v službách Osmanskej ríše. Ale vysoké zalesnené pohoria predstavovali prirodzenú prekážku proti vpádom. Ich neblahý vplyv sa však čoskoro začal prejavovať tým, že tureckí lúpežníci alebo najatí zbojníci odvážali do otroctva zajatých baníkov, drevorubačov, uhliarov  a neskôr za nich žiadali vysoké výkupné. Každodenné  drobné nájazdy a neustále hrozby donútili Dobšinčanov k tomu, aby začali vyplácať nepriateľovi požadovanú daň. Obyvatelia mesta niekoľko rokov ťažko znášali toto uvalené jarmo, situáciu sa pokúšali riešiť aj splátkami, ale problémy okolo nich dali príčinu na časté nezhody. Turecký defterdár (vyberač daní) vybral v septembri 1584 predpísanú sumu, ale vybrané peniaze begovi do Fiľakova neodviedol a vyhlásil, že Dobšinčania odmietajú platiť dane. Fiľakovský beg Korkud sa nahneval. Tvrdil, že dlžoba za rok nebola úplne vyrovnaná a vyhrážal sa zničením mesta, ak nebude v stanovenú dobu uhradená. Vyslanec mesta sa márne snažil begovi dokázať, že celoročný poplatok už zaplatili a vyberač daní ho ukradol. Jeho nemilosrdnosť a chamtivosť však nemala hraníc. Niekoľko dní po návrate vyslanca sa už turecká jazda približovala cez málo obývané miesta  po nepoužívaných cestách k mestu. Turci sa od vyzvedačov dozvedeli, že obyvateľstvo sa cíti bezpečne a nepočíta s nijakým prekvapením, čo ich odhodlanie k prepadu iba posilnilo. V tej dobe sa istý občan mesta pravdepodobne menom Kriezl, okolo štvrtej hodiny popoludní vracal z lesa domov a zbadal turkov, ktorí boli v neďalekom údolí Ramzáš (Ramsengrund), na stráži a ticho vyčkávali nadchádzajúcu noc.  Po príchode sa bezodkladne ponáhľal k sudcovi mesta, aby mu uvedené oznámil. Sudca bol podľa zvyklosti spolu s členmi mestskej rady, v tom čase v pivničných priestoroch pod mestským domom hneď vedľa evanjelického kostola, kde bola mestská pivnica Raths-Keller). Upozornil ho, aby boli v noci obozretní, pretože videl v menovanom údolí medzi stromami ukrytú skupinu  cudzích vojakov. Dosť podnapitý sudca ho vysmial slovami: „ Sused, dobre viem, prečo ste prišiel sem, chcel by ste sa nacicať ! “. Chudák, zahanbený a s veľkým povzdychom odpovedal: „ Povedal som  a teraz urobte, čo chcete ! “. Po návrate domov, spolu s manželkou a deťmi ušiel zadným východom z domu, aby čím skôr našiel vyhovujúci úkryt. Ukryli sa v najbližšom hustom kroví, vyhol sa tak nebezpečenstvu a zachránil si vlastný život a rodinu. Turecká horda vtrhla do mesta v pondelok 14. októbra roku 1584. A opäť svedectvo kronikára: ,, bolo krátko po deviatej hodine večernej, keď sa prvé kone tureckej trestnej výpravy objavili na južnom svahu honu Ramzengrundu. Potom už cválali kamennou ulicou, ale mesto stále spalo a nikto netušil blízkosť smrteľného nebezpečenstva. Tá ulica sa dodnes volá Tureckou. Mesto súčasne obsadili a podpálili na viacerých miestach, aby lepšie videli pri rabovaní. Spiacich ľudí prepadli v posteliach, kto sa bránil, toho zabili. Hľadali zlato a cennosti. Vylámali brány a chlapov, ženy a deti vyvliekli na priedomie a v snahe zabrániť úteku tým, čo sa schovali na povalách, podpálili ich príbytky. Za svitu doma pripravených sviečok, prekutrali všetky kutice a neušetrili ani novorodencov, ktorých vkladali do vrecák. Rabovanie trvalo do tretej hodiny rána nasledujúceho dňa. Za obeť im padlo 33 mužov, 66 mladých a 10 starých žien a 243 chlapcov a dievčat, ktorých zajali. Do zajatia spolu odvliekli 352 obyvateľov. Ako zaznamenal miestny kronikár, turci v Dobšinej rabovali a ničili domy iba šesť hodín, ale spôsobili mestu ťažké straty. Zostali len tí, ktorí v meste zahynuli. Ostatných, popredných občanov mesta, chlapcov a dievčatá, spútali a priviazali za kone. Tak ich nešťastníkov, väčšinou bosých a polonahých, obklopených strážami hnali rýchlym krokom smerom na Fiľakovský hrad. Po príchode do Fiľakova tretinu koristi odovzdali begovi. Ostatných Dobšinčanov predali na verejnej dražbe. Čakal na nich ťažký údel v cudzej zemi a na trhoch Orientu. Mnohí zo zajatých sa dostali do Budína, Stoličného Belehradu, Carihradu a inde, kde znášali jarmo otroctva, ktoré bolo ťažšie než smrť. Túto smutnú udalosť dodnes pripomína gotický evanjelický kostol, ktorý svojim pamätným zvonením o deviatej hodine večer a tretej hodine ráno pripomína hrôzu, ktorú vtedy mesto Dobšiná zažilo. Udalosti znamenali nielen úpadok farnosti, ale dotkli sa Piltziusa aj osobne, keďže bola zajatá aj jeho tehotná manželka, ktorá sa pre pôrodné bolesti nemohla zachrániť a cestou smerom do Fiľakova zomrela. On sám sa však o tejto chúlostivej udalosti podrobne nevyjadril. Podľa ústneho podania sa zajatiu vyhol tak, že uveril slovám občana, ktorý cestou domov zbadal turkov na stráži. Utiekol zadným východom z farskej záhrady a skryl sa v neďalekom lesíku.Tento dodnes nazývajú „ Farárskym lesíkom “.