Rodina Palásthy

Na jednej zo starých pohľadníc Fiľakova si môžeme všimnúť nenápadné obydlie, ktoré na prvý pohľad ani nepripomína to, čo je uvedené v názve obrázka – vila Palásthy. Táto stavba stála najpravdepodobnejšie v časti Urbánka smerom na Šíd, kde rodina vlastnila i pekný vinohrad. O tom, kto boli jej členovia a aký bol ich osud, sa nám zachovalo le málo informácií. Na začiatok je nutné uviesť, že na Malom cintoríne, kde dodnes stojí schátralé mauzóleum rodiny Stephani, nachádza sa aj zvyšok staršieho cintorína. Svedčia o tom fragmenty niekoľkých náhrobných kameňov. A na jednom z nich sa donedávna dal rozlúštiť strohý nápis: PALÁSTY József - A felejthetetlen drága jó férj, élt 54 évet. Žiaľ dátum narodenia ani úmrtia sa už veľmi prečítať nedal. Zato druhý nápis bol v čase mojej návštevy adresnejší a prezrádzal mená i dátumy: PALÁSTY Elza szül. 1882 július 15 – meghalt 1896 június 25, a ďalší PALÁSTY Elemér 1886 – 1913. Je zrejmé, že išlo o potomkov Józsefa Palásthyho, prednostu železničnej stanice v Somos-Újfalu (1891-1892) a od roku 1896 aj prednostu stanice vo Fiľakove. Počas jeho tunajšieho pôsobenia mu najsmutnejšie mesiace priniesol pravdepodobne rok 1896. Začiatkom mája sa stal obeťou podvodu, keď v jeho mene sfalšovaným podpisom vymámili od Sporiteľského a preddavkového spolku pre úradníkov Maďarských štátnych dráh, ním uloženú sumu 2600 forintov. Po urgencii spolok peniaze aj vyplatil. Až keď Palásthy nič netušiac o desať dní skutočne požiadal o sumu 200 forintov zo svojho vkladu, podvod vyšiel najavo. Ešte väčšia rana však prišla nasledujúci mesiac, kedy mu nečakane umrela štrnásťročná dcéra. Zaujímavá je správa z 21. februára 1903, podľa ktorej Józsefovi Palásthymu muzeálni výbor osvetového a muzeálneho spolku v Miškovci vyjadruje svoje poďakovanie za zaslanie daru 4 kusov papierových peňazí z obdobia Maďarskej revolúcie. V roku 1905 spôsobil služobnou drezinou železničné nešťastie, začo ho na dva roky preložili do Košíc. V roku 1907 bol hlavným revizorom štátnych dráh a potom sa znova vrátil do Fiľakova. Ako prednosta stanice sa naposledy spomína v roku 1910, keď 19. mája ráno o ôsmej hodine vo svojej záhradnej vilke revolverom ukončil život veku 54 rokov. Ďalšej rany, ktorú mu osud chystal, sa už nedožil. Pretože ani život jeho syna Eleméra nemal dlhé trvanie. Záložný nadporučík Maďarskej kráľovskej armády bol úradníkom železiarní a oceliarní v Diósgyőri. Druhý rok žil v manželskom zväzku so svojou mladou ženou Arankou Tomcsányi, dcérou hlavného revízora železiarní Arthura Tomcsányiho, keď náhle ochorel. Po dlhom trápení napokon 6. decembra 1913, v noci o druhej hodine v dvadsiatom siedmom roku svojho života skonal. Mŕtve telo populárneho, všetkými obľúbeného mladého úradníka posvätili na druhý deň dopoludnia v dome smútku. Odtiaľ ho vlakom previezli do Fiľakova, kde ho o tretej hodine popoludní uložili na večný odpočinok do rodinnej hrobky. Aspoň tak to uviedli dobové noviny. Zdrvujúca správa o úmrtí vyvolala hlboký súcit tak v železiarni, ako aj v celom Miškovci, kde zomrelého všetci poznali a mali ho radi. Príčinou smrti mladého úradníka bol zápal slepého čreva, ktorý spôsobil následnú perforáciu čriev a zápal pobrušnice. Aj taký bol osud ľudí pôsobiacich na začiatku 20. storočia v našom meste.