Bebekovci
Po tatárskom vpáde v roku 1241 kráľ Béla IV. prehral bitku pri blízkej rieke Slaná. I tak štedro obdaril svojich prívržencov a 5.júna 1243, daroval veľkú časť toho kraja bratom Filipovi a Detrichovi Szárovi z rodu Ákošovcov. Tomuto rodu sa od začiatku 14. storočia hovorilo Bebekovci. V rode Ákošovcov došlo v rokoch 1318 – 1320 k deleniu majetku a rozčleneniu rodu na dve vetvy. Dominik, prezývaný Bebek sa ujal vlastníctva plešiveckého panstva a odvtedy sa jeho potomkovia po ňom volali Bebekovci (Bubekovci). V texte budú ďalej niekedy označovaní aj ako Plešiveckí. Ostatným bratom ostalo štítnické panstvo a ich potomkovia sa nazývali Štítnickí. V roku 1290 Ákošovci predali časť majetku okolo Brzotína rodu Márriássyovcov, ktorí vlastnili veľké majetky na Spiši. Po roku 1320 ale nastáva spor Bebekovcov a Márriássyovcov o znovuzískanie predaného majetku. V listine z roku 1322 je uvedené, že Bebekovci Krásnu Hôrku Márriásyovcom predali, ale v listine z roku 1341 sa spomína hrad Krásna Hôrka už ako majetok Bebekovcov. Termín hrad sa prvýkrát spomína v listine z roku 1333, predtým to bolo vždy iba panstvo. Je však pravdepodobné, že hrad tu stál už v roku 1320, iba nebol označený týmto termínom. Bebekovci boli na danom území takmer neobmedzení páni a ich majetok z generácie na generáciu narastal aj vďaka tomu, že počas rôznych vojen o kráľovský uhorský trón často prebehovali zo strany na stranu tak, aby boli spojení s víťazom. Týkalo sa to bojov medzi Ladislavom Pohrobkom s Hunaydyovcami, alebo Ferdinanda Habsburského a Jánom Zápoľským. Keď cisár Ferdinand ticho súhlasil s tým, aby Turci obsadili Bebekov hrad vo Fiľakove, Bebekovci sa na cisára nahnevali a spojili sa s Turkami. I keď v bitke o Krásnu Hôrku porazil cisárové vojská, nakoniec musel František Bebek opustiť Gemer a usadiť sa v Sedmohradsku, kde bol v roku 1558 zavraždený. Jeho syn Juraj Bebek dostal od cisára Františka milosť. V roku 1567 však zomrel v Sedmohradsku bez potomka a tým vymrel rod Bebekovcov.
Bebekovci podľa povesti odvodzovali svoj pôvod od pastierov. Jeden z nich pri pasení natrafil na ložisko vzácnych rúd. Na radu svojej ženy, krásnej Idy, ligotavé hrudy ponúkol kráľovi a vypýtal si za ne povolenie postaviť si sedem košiarov. Rod Bebekovcov v čase svojej najväčšej moci na začiatku 16. storočia vlastnil sedem hradov z ktorých za najvýznamnejší považoval Krásnu Hôrku.
Bebekovci sa z temnoty dejín vynorili na začiatku 13. storočia, v čase anarchie, krátko po tatárskom vpáde. Z roku 1243 pochádza donačná listina Bela IV., v ktorej panovník Bebekovcom ako udatným obrancom krajiny udeľuje štítnickú občinu. Pozadie vzostupu moci tohto rodu je späté s charakterom jeho rodného kraja. Motív o náleze vzácnych rúd, spomínaný v povesti, naznačuje reálne súvislosti. Ťažba nerastných surovín v stredoveku tvorila v Gemeri, podobne ako na susednom Spiši či v náleziskách Kremnice, Banskej Štiavnice a Banskej Bystrice, značnú časť príjmov obyvateľstva. Tunajšie ložiská železnej rudy a medi sa však nachádzajú vo väčšej hĺbke. K zintenzívneniu ťažby preto došlo až koncom 17. storočia po zdokonalení banskej technológie. Bebekovci na začiatku 14. storočia pravdepodobne neboli pastieri, ale skôr chudobní, no energickí a ctižiadostiví zemania, tvrdí chlapíci a možno i náhodní objavitelia bohatých nálezísk. Zisky z nich im umožnili mocenský vzostup v prvej polovici 14. storočia. Vtedy, krátko po vymretí panovníckeho rodu Arpádovcov, v atmosfére súperenia veľkých magnátov ako boli Matúš Čák, či Omodejovci s kráľom-cudzincom Karolom Róbertom, sa pokúšali získať kúsok šťastia a moci aj Bebekovci. Húževnato a s vervou sa pustili do sporu o hrad Krásna Hôrka. Roku 1352 pravotu vyhrali. Z množstva gemerských sedmoslivkárskych zemianskych rodín sa vyčlenil nový, mocný rod. Sídlom, strediskom a centrom jeho snáh sa stal už spomenutý hrad, Krásna Hôrka. O strategicky výhodnú polohu tohto sídla Bebekovci v nasledujúcich desaťročiach museli ešte neraz bojovať. V polovici 15. storočia sa, podobne ako susedný Muráň, stal útočiskom Jiskrovho žoldnierskeho vojska. Po odtiahnutí Jiskrovcov sa však Bebekovci vrátili medzi hradby opevnenia ako do ulity, a upevňovali si svoju moc. V šarvátkach s husitmi a bratríkmi, postrachom európskych bojísk, získali neoceniteľné skúsenosti, ktoré neskôr dokázali naplno využiť. Život v stredovekom Gemeri nebol ľahký. Jeho severovýchodná oblasť, tvoriaca rodovú dŕžavu Bebekovcov na rozdiel od prívetivého okolia Rimavskej Soboty nevynikala množstvom úrodnej pôdy. Mimo jeho územia viedli i hlavné obchodné cesty, spájajúce juhozápad Slovenska, Považie, stredoslovenské banské mestá a Spiš. Prostí obyvatelia sa preto živili pastierstvom a tavením železa. Strediskami železiarskej výroby sa v 15. - 16. storočí stali mestečká ako Revúca, Jelšava či Štítnik. Urodzení, ktorým zápach dobytka či dreveného uhlia železiarskych hámrov nevoňal, uprednostnili ušľachtilejší stav lúpežnícky. Jedným z najúspešnejších stredovekých gemerských gangov boli Bebekovci. Ľstivo a obratne prenikali údoliami Slovenského Rudohoria na susedný Spiš, k stredoslovenským banským mestám, alebo jednoducho k domácim gemerským mestečkám, kde znenazdajky prepadávali kupecké karavány, prípadne rabovali sklady plné vyťaženého kovu. Postupom času svoju taktiku obmieňali. Od gemerských mešťanov vyberali poplatok a v neistých časoch im zabezpečovali ochranu. Ich Sherwoodom bol Vepor, Revúcka vrchovina a pokrútené strže Slovenského krasu. A norou povestných gemerských líšok bola bohatstvom čoraz väčšmi krásnejúca Krásna Hôrka. Aktivita Bebekovcov vzrástla na prelome 15. a 16. storočia. Autoritatívneho Mateja Korvína, ktorý sa snažil z krajiny vytvoriť centralizovanú absolutistickú monarchiu a medziiným nemilosrdne potláčal pochybné ekonomické aktivity rodu Bebekovcov, na uhorskom tróne vystriedal váhavý Vladislav Jagelovský, prezývaný pre svoju ústupčivosť kráľ Dobrze. Magnáti si upevňovali svoju pozíciu a usilovali sa získať čo najväčšie množstvo privilégií. Vidina absolutizmu mizla, Uhorsko v šľapajach Poľska smerovalo k vytvoreniu vlády stavov. Šľachta po krvavom zúčtovaní s Dóžovým sedliackym vojskom znevoľnila poddaných a upevnila tak svoje ekonomické postavenie i mocenskú pozíciu. Na potlačení Dóžovho povstania sa ako spojenec Jána Zápoľského aktívne zúčastnil i Ján Bebek. Na svoju škodu sa neskôr nedržal v blízkosti svojho patróna. V bitke pri Moháči (1526) zahynul spolu so svojim panovníkom, mladučkým Ľudovítom Jagelovským. Ján Zápoľský a jeho vojsko stáli neďaleko a čakali, ako sa situácia vyvinie. Po bitke pri Moháči sa Uhorsko rozpadlo na tri časti. Východnú časť (tzv. Sedmohradsko) ovládal Ján Zápoľský. Západné a stredné Slovensko, Chorvátsko a zadunajské Maďarsko mal v moci Ferdinand Habsburský. Napokon juh a stred krajiny získala Osmanská ríša, ktorá na tomto území vytvorila tzv. budínsky pašalik. Rodová doména Bebekovcov, Gemer, sa nachádzala presne na hranici týchto troch útvarov. Nie div,že Jánovmu synovi Františkovi v zmätenej situácii prišlo na um, že by mohol byť sám sebe pánom. A tak sa beztrestne preháňal po krajine. Pálil a lúpil. Pre jeho výčiny ho miestni obyvatelia prezývali Bobák, Bobáčisko a matky jeho menom strašievali deti ešte stáročia po jeho smrti. Spolu s Matejom Bašom, pánom Muráňa, razil falošné mince s cisárskym obrazom a omnoho nižším obsahom striebra než stanovovala norma. Kumpáni sa však onedlho rozkmotrili, keďže každý z nich sa považoval za "vládcu Gemera". František Bebek túžil odstrániť konkurenta a svoje schopnosti dal v tejto záležitosti úplne do služieb cisára Ferdinanda. Naverboval a vystrojil oddiel vojakov, s ktorými sa pod vedením grófa Mikuláša Salma, zúčastnil dobytia Muránskeho zámku i následnej potupnej popravy Bašovcov. Triumfoval. Neuvedomoval si však, že jeho víťazstvo je začiatkom konca. Keď sa Ferdinand vysporiadal s jedným rebelom, dni druhého už boli tiež zrátané. V snahe posilniť svoju pozíciu v boji s Ferdinandom a súčasne vybudovať pevný oporný bod schopný odolávať tureckým nájazdom, dal František Bebek nanovo opevniť svoj hrad. Nechal postaviť tri okrúhle delové bašty a delovú terasu. Samotné delá odlieval z kovu zvonov, ulúpených v okolí. Na rozdiel od nerozvážnych Bašovcov sa usiloval o spojenectvo s mocnými mestami. Východoslovenskú Pentapolitanu (zväzok piatich slobodných kráľovských miest, v ktorom boli Levoča, Prešov, Bardejov, Sabinov a Košice) sa usiloval zapojiť do širšie koncipovaného hnutia odporu voči Habsburgovcom. Tieto Bebekove plány vyprovokovali viedenské centrum k vyslaniu výpravy na čele s generálom Buchheimom. Bebekova poctivá príprava ako i prezieravé zháňanie spojencov spôsobili, že Buchheimov oddiel bol 31. septembra 1556 porazený a musel ustúpiť smerom na Rožňavu a Dobšinú. Opatrný František Bebek však pre istotu ušiel do Sedmohradska, na dvor kniežaťa Jána Žigmunda, nástupcu Jána Zápoľského. Uvedomoval si, že armáde poprednej stredoeurópskej veľmoci, akou nesporne Habsburgovci boli, dlhodobo odolávať nedokáže. Jeho útek z rodného Gemera bol pravdepodobne spätý tiež s neprehľadnou situáciou, ktorá v oblasti nastala po veľkom nájazde osmanských vojsk do Muránskej doliny v lete roku 1556. Práve spomenutý nájazd do istej miery blokoval sily cisárskej trestnej výpravy. Na druhej strane však do značnej miery sťažil i postavenie Bebekovcov, ktorí po spustošení Revúcej a ochromení tunajšej železiarskej výroby prišli o značnú časť svojich príjmov. Ich územie sa stalo predmetom sporu dvoch superveľmocí - habsburskej monarchie a osmanskej ríše. V takejto konkurencii osamotený šľachtický rod nemal šancu. František Bebek preto svoju poslednú nádej vkladal do rozdúchania mocenských ambícií tretej mocnosti, sedmohradského kniežacieho dvora. Žigmundova manželka Izabela však veľmožovi, ktorý bol v mene susedskej rivality schopný oddane plniť rozkazy habsburského veliteľa Mikuláša Salma, nedôverovala. Podozrievala ho z dvojakej hry, a preto zinscenovala jeho vraždu. Jej predĺženou rukou sa stal Melchior Balassa, príslušník ďalšieho významného šľachtického rodu, moc ktorého bola podlomená práve v dôsledku spomenutej Salmovej trestnej výpravy. Tri mocné šľachtické rodiny Gemera - Balassovci, Bašovci a Bebekovci - sa tak navzájom pripravili o vplyv. Františkov syn Juraj pod vplyvom týchto udalostí prešiel roku 1577 k Habsburgovcom. Ako ich verný vazal dostal do užívania dedičný majetok, hrad Krásnu Hôrku. Na rozdiel od potomkov Mateja Bašu mu však nebolo dopriate dožiť svoj život v pokoji a v rodnom kraji. Roku 1560 bol na love v lese zajatý tureckým begom Hasanom. V zajatí strávil 5 rokov. Slobodu získal až po zákroku sedmohradského kniežaťa Jána Žigmunda. Z vďaky za tento čin prijal funkciu veliteľa sedmohradských vojsk. Keď si uvedomil vojenskú prevahu Habsburgovcov, veliteľské miesto zložil. Jeho vyjednávanie s Viedňou však nebolo úspešné. Habsburgovci neverili v úprimnosť jeho "druhého návratu" a neboli mu ochotní vrátiť majetky. Možno i preto, že opevnený hrad mal nepomerne väčší strategický i ekonomický význam než dedinka Čoltovo, ktorá bola rodovou dŕžavou Bašovcov. Krásnu Hôrku obsadil generál Lazarus Schwendi. Onedlho bola pridelená Habsburgovcom oddanému rodu Andrássyovcov. Tí hrad prebudovali a pristavali k nemu povestné mauzóleum. Čoraz viac sa však zdržiavali v novom, útulnom betliarskom kaštieli. A kamenný salaš postupne pustol. Sklamaný a zatrpknutý Juraj Bebek sa utiahol do Sedmohradska, kde bezdetný zomrel. V roku 1570 Ján Žigmund uzavrel v Speieri s cisárom Maximiliánom II. dohodu, podľa ktorej sa vzdal titulu uhorského kráľa. Sedmohradsko sa na istý čas stalo organickou súčasťou uhorského kráľovstva. Zlatý vek lúpežných rytierov sa skončil. Stavovské povstania v nasledujúcom storočí sa niesli v znamení väčších, nadindividuálnych podujatí, podnikaných v mene krajiny a nie vládcu regiónu.
